Nie som filmová fanúšička, som filmová maniačka. Pokúsila som spomenúť si, aký film vo mne zostal ako prvý a bolo to Práče. Vtedy sa mi veľmi páčil, nemala som poňatia, kto bol Karel Kachyňa, ani kto je to režisér. V tom čase azda ani on sám netušil, že to, v čo dúfal, sa podarí.
Kočár do Vídně a Městem chodí Mikuláš, tie som milovala, ale tu by som mala skončiť - ja sa vlastne debatám o filmoch vyhýbam.
Je ich toľko, ktoré mi zmenili deň, týždeň a dokonca aj život, ovplyvnili moje prístupy, správanie, spôsob obliekania, dali mi odvahu.
Film pre mňa nikdy nebola oddychová zábava, hoci aj Fantozzi či francúzski žandári patrili k detstvu, takisto žáner označený ako psychologické drámy po desiatej večer a filmy pre pamätníkov každú nedeľu. Inak, tie nemal z mojej generácie rád nikto, o pol piatej Dáždnik svätého Petra, po ňom nasledovalo už len okúpať sa a bol pondelok – vstávanie do školy.
V roku 1983 ma rodičia poslali kúpiť lístky na E.T. Mimozemšťan. Rad sa ťahal okolo celého sídliska a pri bitke, ktorá sa strhla pred pokladňou, som stratila čiapku a prišla som o gombík na kabáte. To boli časy.
Hrobové ticho
V deväťdesiatych rokoch sme ako študenti v hlavnom meste chodili do kina ako do potravín, niekedy aj každý deň. Pri uvedení Schindlerovho zoznamu v Tatre si spomínam na hrobové ticho po skončení, nikto nevstával, len tu a tam sa ozval vzlyk. Neskôr som to zažila pri Prelomiť vlny, ľudia sedeli a nikto neodchádzal.
O desať rokov neskôr, na začiatku milénia, sme kupovali filmy do nášho dvd prehrávača na virtuálnom čiernom trhu. Dostali ste zoznam filmov, vybrali ste si a niekto neznámy na Kysuciach alebo pri Trnave ich napálil na cd a poslal vám to na dobierku.
Takto ku mne dorazilo aj vytúžené Nebo. Dosiaľ mi leží v srdci. Nebo - Heaven z roku 2002 vo mne zanechalo ryhu, takú ako neskôr Bjutiful, Interstellar či Zimná vojna. Ale na tých som už bola v kine.
Do kina chodím sama. Je množstvo oceňovaných snímok, o ktorých intuitívne viem, že nie sú pre mňa a nechystám sa ich vidieť. Niekedy sa o filmoch rozprávame aj na autorských besedách. Na jednej takej besede ma publikum presvedčilo, že Perfect Days budem milovať. Nestalo sa tak, naopak.
Príliš horúce leto
Toto leto bolo príliš horúce. Horúce dni a noci. Maľovala som obrazy v samote svojej izby. Ukryla som sa tam pred ľuďmi, písala som knihu, varila, polievala záhradu a v noci som pozerala filmy.
Toto leto bolo všetkého veľa, ľudských hlasov, úsmevov, rozhovorov, a nie, nehovorím dialógov, naopak. Som dobrá poslucháčka. Akoby sa okolo mňa motali len nevyrozprávané osoby. Zväčša som mlčala a počúvala s porozumením, a často aj bez. Ešte stále neviem povedať nie. Všade čítame, aké je dôležité naučiť sa to, ale mám s tým veľký problém.
Adam Smith, škótsky filozof, etik, sociológ aj ekonóm v diele Bohatstvo národov hovorí: Neočakávame večeru od mäsiara, sládka či pekára, ale ich záujem o ich vlastný záujem.
Obraciame sa nie na ich ľudskosť, ale na ich sebalásku a nikdy im nehovoríme o našich potrebách, ale o výhodách nich samých.
Nuž, buďme teda empatickí až na dreň. Dá sa to? Kedy sú stretnutia zmysluplné a čo to vôbec znamená? Ak majú zmysel pre toho druhého, musia ho zásadne mať aj pre mňa?
Sme neschopní hovoriť nie?
Popri tom mojom maľovaní počúvam podcasty, rozhovory o psychológii, filozofii, o histórii. Počúvala som aj pána, českého profesora psychológie, ktorý na začiatku septembra spáchal samovraždu. V ten istý deň som sa dočítala, že v detskom mestečku v našej krajine našli mŕtve dievča, ležalo tam vraj niekoľko dní.
Ako tieto veci súvisia s filmom a s neschopnosťou hovoriť nie? V jeden večer tohto leta som si pustila film My všetci cudzinci. Je to jedna z najupokojujúcejších drám, aké existujú, možno môj najdôležitejší film tohto roku.
„Ako to, že ma nikto nenašiel?“ pýta sa vo finále jedna postava druhej. Odkedy som ho videla, myslievam naň každý deň, myslievam na to, či to silné a pravdivé je možné len vo filme, pretože v živote sme všetci príliš slušní, príliš veselí a príliš v pohode.
Ohláste sa, dajte vedieť, ak sa cítite zle, sme tu, sme linky dôvery, centrá prvej pomoci, pomôžeme vám. Ale neurobíme to, neozveme sa im. Vydržíme.
Začala som hovoriť nie. Nemôžem už udržiavať mŕtvu etiketu a vychádzať iným v ústrety za cenu záťaže, ktorou to občas býva. Ale v tom je predsa obrovské protirečenie. Tí, čo potrebujú vyrozprávať svoje krivdy, by mali byť vypočutí, sú to priatelia.
My všetci cudzinci
Tak teda, chcem, či nechcem hovoriť nie? Schovala som sa v byte, ale teraz vychádzam z úkrytu a vraciam sa medzi ľudí. Našli telá, psychológa a dievčaťa, je prirodzené, že zalamujeme rukami - ako sa to mohlo stať?
„Ako to, že ma nikto nenašiel?“ mohol sa pýtať duch dievčaťa. Ako to, že som to nezvládol, mohol sa pýtať ten druhý. Je to všetko o tom istom – o tom, ako si klameme.
Fantastický film My všetci cudzinci ma naučil veľa vecí. Napriek tomu, že osamelosť je v ňom jedinou konštantou, vnímala som niečo nesmierne vznešené a povzbudzujúce, nádherné a múdre. Povedala by som dokonca, že liečivé – a to aj v najťažších situáciách.
„Stačí málo, aby si sa cítil ako predtým,“ hovorí hlavná postava. Možno, ale to by sme to museli niekomu povedať. Povedať pravdu o tom, čo cítime, alebo čo necítime. Pravdu.
