Autor je filozof a bývalý politik a poslanec Európskeho parlamentu
Je celkom viditeľné a počuteľné, že politické karty aj verejné témy stále dominantne rozdáva Robert Fico. Po odtrhnutí sa Petra Pellegriniho a vytvorení Hlasu klesol pred troma rokmi Smer na svoje dno: pohyboval sa tak okolo 10 percent.
Matovičove politické avantúry, chaos a nekompetencia jeho vládnutia, včítane hulvátskych sporov s vlastnými politickými partnermi otvorili Smeru nový priestor. Robert Fico sa ho entuziasticky chopil.
Cítil nielen to, že Matovičova vláda mu dáva šancu, ale aj to, že ak prijme rétoriku a témy krajnej pravice, môže výrazne okyptiť aj Hlas: ten sa totiž ústami Pellegriniho prezentoval ako moderná sociálna demokracia so silne antifašistickým vektorom.
A ešte do toho vstúpila vojna na Ukrajine: doslova elixír života pre fénixa vstávajúceho z popola: proruský sentiment, odpor k „farebným revolúciám“, tým známym „majdanom“ a antiamerikanizmus, boli novým „vzduchom našich čias“ – a Fico vedel, že je to bohatý kyslík pre jeho nový rozbeh.
Ovládol verejný priestor (ako sa dnes módne vraví – diskurz) tematicky, rétoricky, ba aj časovo.
Začal deliť spoločnosť: tí za mňa a tí proti mne. Hlas toto delenie nezvládol. Na ktorú stranu sa má pridať? Proti Smeru či za Smer – tak či tak strata polovice voličstva.
Ako sa Hlas podriadil
Iste, postaviť sa proti Smeru by pred voľbami otvorilo Hlasu šancu v celom spektre protismeráckych voličov a tak mohol pokojne získať stratené percentá naspäť, ba aj oveľa viac. Lenže na čelnú zrážku s Ficom si v Hlase netrúfali. A tak sa podriadili.
