Autor je teológ a pedagóg, expert Progresívneho Slovenska na vzdelávanie
V súvislosti s novými správami o zneužívaní mladistvých duchovnými rímskokatolíckej cirkvi v Írsku či o tom, ako sa obete zneužívania v rímskokatolíckom prostredí v Belgicku domáhajú u pápeža Františka aspoň uznania, sa opäť dostávame na neurčité miesto začarovaného kruhu, ak nie na jeho začiatok.
V komunikácii so zainteresovanými som sa stretol s názorom, že filmové dokumenty, ktoré mapovali tento fenomén v Poľsku, bolo mimoriadne ťažké sledovať. Tí, ktorí to sledovali, si museli robiť pauzy, aby to mohli stráviť. S takýmto pocitom sa mi zdôverovali opakovane.
Výpovede už dospelých mužov, ktorí si celý život nesú traumu a nikdy sa z nej celkom nedostanú, boli pre sledujúcich silnou kávou. Náhle sa však diskusia posunula od vecného tónu opisujúceho ťažobu a ľútosť. Vraj nemôžeme a nemali by sme nikoho súdiť, lebo každý z nás si nesie na duši bolestné skúsenosti.
Náboženské argumenty
Následne sa diskusia takmer bez výnimky posunie k tomu, že Boh je spravodlivý. Pozná históriu každého z nás a vie, čím sme si v živote prešli. Boh nesúdi. Chápe a rozumie.
Som za porozumenie a empatiu. Zároveň ma mrzí, že nedokážeme nájsť dosť odvahy, úprimnosti a síl, aby sme neprehliadali nové formy pokrytectva inštitúcií a ľudí, ktorí sa zaštiťujú posvätnými pojmami ako tradičná hodnota, rodina, normálnosť, národ alebo Boh, len aby mohli ešte masívnejšie manipulovať ľuďmi a ich životmi. A pravdou.
Sme zhrození z toho, čo sa dialo. To nám zároveň pod rúškom sileného nadhľadu, odpúšťania či tolerancie nebráni pokračovať v páchaní škôd traumatizovaním inakosti tu a teraz. Môžem známou katechizmovou rečou povedať, že Boh všetko vidí a každého bude spravodlivo súdiť. To nás neoprávňuje zatvárať oči a odkladať na neskôr riešenie toho, čo vidíme tu a teraz.
Nejednoznačnosť vedie do neurčita
Táto „veľkorysá“ blahosklonnosť a empatia k obetiam, ktoré sa domáhajú spravodlivosti a po rokoch pokorujúceho mlčania odvážne, otvorene a poctivo hovoria o svojej skúsenosti a o tom, ako im aj vôňa kadidla vyvoláva najhoršie asociácie zo skúseností v rímskokatolíckom cirkevnom prostredí, opomína potrebu spravodlivosti. Porozumenie pre traumy obetí má práve im otvoriť cestu k životu v pravde a dôstojnosti pred nimi samými. Toto „porozumenie“ však pomáha minulým aj budúcim páchateľom.
Preto je nevyhnutné pochopiť inštitucionálnu zradu prostredia, do ktorého naivne a dobromyseľne investujú dnešné či budúce obete svoju dôveru, ktorá je hanebne zneužitá a pošliapaná.
