Odvolávanie Šimečku je demonštrácia nieže jedného – stačilo by –, ale viacerých symptómov, že Fico IV vyvádza Slovensko z rámcov politického usporiadania, ktoré sa opisuje ako liberálna demokracia. Nie je jasné, prečo presne toto opozícia neakcentuje ako vedúci problém slovenskej skutočnosti. (Určite výživný zoznam koaličných poberateľov dotácií sa popri systémovejšom pohľade nestratí.)
Aj keby rodina a príbuzní podpredsedu NR SR ako adresáti dotácií zakladali morálny prešľap – nezakladajú –, aj tak je zasahovanie do personálnej reprezentácie opozície protisystémové, vysoko nedemokratické násilie. Pozor, nejde o trestnoprávnu vec, na čo je iná optika, keďže stíhaný, respektíve obvinený nositeľ funkcie poškodzuje renomé inštitúcie, nielen svojej strany či koalície. Všakáno – Gašpar, Žiga, Danko? Šimečku odvolávajú tí praví.
Etické prešľapy bez akéhokoľvek kriminálneho dotyku jednoznačne patria do „kompetencie“ politického spoločenstva, ktoré predmetný politik zastupuje. Rozumejme sa; keby sa metóda „riešenia“ káuz morálneho charakteru – krížom-krážom parlamentom – stala normou, tak vládna moc, vládna väčšina by mohla na základe subjektívnych pocitov, názorov, hodnotení svojvoľne nakladať s obsadzovaním pozícií, ktoré na základe demokratického – liberálneho! – princípu reprezentácie voličskej menšiny patria opozícii.
Na námietku, že parlamentná väčšina hovorí do opozičných nominácií pri povolebnom menovaní do funkcií, platí systémová výhovorka, že je to demokratická poistka, aby sa do vysokej reprezentatívnej funkcie nemohol dostať napríklad Kotleba. Práveže anexia, doslova okupácia celého predsedníctva NR SR osobami s kriminálnymi podozreniami je jedna zo známok premeny politicko-spoločenského usporiadania do iného skupenstva. V ktorej fungujúcej demokracii to kto kedy videl? (Len nezačnite operovať českým expremiérom Babišom.)
Ďalšou známkou degeneratívnej tranzície z liberálneho do „iliberálneho“ je aplikovaná dezinterpretácia konfliktu záujmov. Predpokladom, že nastane, je pozícia, z ktorej politik môže ovplyvňovať nejaké rozhodovanie. Pričom v situácii, keď môže „pozičnú výhodu“ využiť na prilepšenie známym, blízkym atď., sa zvyčajne nachádza pol exekutívy. No a v pozícii, z ktorej by mohol niečo ovplyvniť – napríklad prideľovanie dotácie – Šimečka nebol ešte v živote. Teda nemohol byť ani v čase, keď ktosi z jeho rodiny poberal štátne peniaze.
Existencia v príbuzenstve či rovno v rodine adresáta dotácie nezakladá a nemôže zakladať žiadne morálne ani iné konzekvencie. Debata, že štátom dotovaný ekonomický liberál je nositeľ pokryteckej dvojakej morálky, sem nepatrí. Presne tak je mimo aj debata o neformálnom vplyve šimečkovskej rodiny.
Takže tak. Uzurpovanie demokratických práv opozície, aplikovaná dezinterpretácia politicko-etických dôsledkov čerpania verejných peňazí – „aplikovaná“ trikrát podčiarknuté, čiže žiadne teoretické morfondírovanie – a zaberanie funkcií ľuďmi zaťaženými kriminálnymi podozreniami, to sú tri znaky spoločensko-politického usporiadania napríklad v Ruskej federácii.
