Presne v čase, keď by sme mali prehodnotiť frázu „po nás potopa“ (prečo „po“?), sa tíško a zákerne zvyšuje aj výskyt starej dobrej „blbej nálady“.
Keď vám nejaký politik zvestuje niečo o vašej blbej nálade, v skutočnosti vám hovorí pomerne neslušnú vec: všetko alebo mnoho toho je v krajine v poriadku, teda on pracuje do roztrhania tela, ale vám je tak dobre, že si vymýšľate sprostosti. Čo napríklad otravujete s nejakou korupciou, keď po prvé žiadna nie je a po druhé máte čo jesť? Máte, tak nepyskujte.
No začať by sme mali útrapami spisovného slovenského jazyka. Výraz blbý by sme nemali používať, pretože je subštandardný. Núkajú sa všakovaké náhrady a v prípade „blbého“ je ponuka naozaj pestrá. Spomeňme len menej používané varianty, ktoré sú skutočnou ozdobou nášho jazyka: krepý, bezduchý, duchapustý, dúpny (rozkošné), truľkovský.
No dobre, ale blbú náladu to celkom nerieši. Kto si nechce nechať blbú, môže si vybrať zlú alebo mizernú. Časté „je mi blbo“ tiež nebude asi „je mi sprosto“, ale to sa ešte uvidí, lebo časy sú pohnuté a menej bystré kúsky z koalície sú vyslovene pri chuti, takže nám môže byť z nich časom aj sprosto.
Výraz „blb“ alebo „blbec“ predstavuje podobný problém. Jazykovo kultivovaný jedinec ho preonačí na niečo z ponuky „hlupák, truľo, idiot“. Našťastie, rodovo korektný náprotivok máme (blbaňa), ale k metamorfóze „dňa blbca“ nemožno pristúpiť formálne. Deň truľo? Vyzerá to tak slovensky národne, azda sa ujme nielen na ministerstve kultúry.
No vráťme sa k samotnej blbej nálade. Pán premiér nám ju vyčítali už v roku 2016 – vtedy s argumentom, že Únia je náš životný priestor. (To pripomína vtip, ktorý sa rozprával za komunizmu: Kedy bude dobre? Dobre už bolo.)
Slovné spojenie „blbá nálada“ síce vypustil Václav Havel, ale tak trochu nedopatrením. Len kohosi parafrázoval a spojenie sa rozšírilo ako hocijaká iná floskula, pričom sa autorstvo nesprávne pripisuje Havlovi. (Tomu – ako nejednej zlej veci – pomohol zas Václav Klaus, keď opačný pól spektra s ním na čele začal hlásať, že nemá blbú náladu.)
No aj významný slovenský mysliteľ Ľubomír Galko žiadal novinárov, aby nešírili blbú náladu. Inak, vždy, keď politici a generálni prokurátori žiadajú práve komentátorov ako hlásateľov výsostne subjektívneho názoru, aby si mysleli niečo iné, ako si myslia, a „boli objektívni“, mám z toho, naopak, náladu veselú.
V každom prípade však požiadavka „nemajte blbú náladu“ implicitne pripúšťa, že situácia nie je dobrá, ale vašou úlohou je oslavovať, že ste sa aj napriek Ficovi narodili v relatívne blahobytnej časti zemeplochy. A to môžete slobodne robiť, hurá.
