Autor je teológ, probačný úradník a komentátor
Odvolávanie Michala Šimečku v parlamente prinieslo dva relatívne nové úkazy. František Mikloško sa úctyhodným spôsobom vrátil k pamäti. A Šimečka pritvrdil v komunikácii s navrhovateľmi aj publikom.
Oboje si zaslúži uznanie, ale s pamäťou i razanciou v reakcii na hlúposti a klamstvá treba pracovať uvážene.
Poslanec Mikloško pripomenul životný príbeh „prastarého“ Šimečku aj komunistické maniere, na ktoré sa dnešné nápady vládnej moci tak škaredo podobajú. Michal Šimečka sa nanovo predstavil v štýle Zelenského.
Ukrajinský prezident 19. apríla 2019 svojmu súperovi Porošenkovi na kyjevskom štadióne oznámil, že nie je jeho oponent, ale rozsudok. Šimečkova aktualizovaná verzia adresovaná Ficovi znie: „Som ten, ktorý vás vo voľbách porazí.“
Ide o absolútne primerané spôsoby reakcie. Históriu komunistických a mečiarovských svinstiev načim púšťať po celom Slovensku v miestnych rozhlasoch. A opozičný líder už potreboval vymeniť intelektuálsky akcent z univerzity za niečo zemitejšie a autentické. Povedané inak, v tejto chvíli sú dôležitejšie veci ako genderová vyváženosť v prejavoch a progresívna slušnosť zbavená emócií či inštinktov.
Je dôležité ochraňovať pamäť aj zahodiť príliš elegantné spôsoby tam, kde ide o nutnú sebaobranu pred zákernosťou. Jedno i druhé je v prospech veci. Alebo chceme hádam pasívne čakať na generáciu predčasne senilných voličov bez étosu, odvahy a nadšenia?
Nemožno sa však vyhnúť ani rozprávaniu o limitoch. Disidentský étos Františka Mikloška je vzácny, ale veľkej (rozhodujúcej?) skupine voličov, žiaľ, vzdialený a nezrozumiteľný. Vlastne ide o akútny dôvod vytrvať v oživovaní pamäťových stôp, pritom však táto stratégia nemôže zostať jedinou.
Hrozba Ficových autokratických ambícií je súčasná, špecifická a úplne konkrétna. Žiada si viac ako iba hľadanie historických analógií.
Ani smelší (ak chcete múdrejšie asertívnejší) Šimečka nezaškodí. Jeho voliči, súčasní i budúci, privítajú viac dynamiky. Nechcú sa unudiť zo svojho favorita. A už vôbec nie vo chvíli, keď rozpráva o vládnych klamstvách či dramatických hrozbách pre slobodu a demokraciu.
Šimečka nemôže túžiť stať sa mladšou verziou čerstvého šesťdesiatnika. V takej pozícii by pôsobil smiešne a nedôveryhodne. Stačí, keď od hlavného politického protivníka odkuká pracovitosť, rečnícku zdatnosť a húževnatosť.
Ide o paradox. Všetko škaredé tu už bolo, ale súčasné politické drámy treba uhrať (a vyhrať) po novom.
