Autorka je spisovateľka
Keď som sa dozvedela, že otec bude hospitalizovaný na paliatívnom oddelení, stŕpla som. Ako mu to, preboha, oznámim? Jeho stav sa rapídne zhoršoval, ale že by až takto?
Napodiv to prijal pozitívne. Dodnes neviem, či preto, že mal všetko naštudované, alebo ho skrátka vek prinútil brať niektoré skutočnosti s nadhľadom a bez odporu.
Ukázalo sa, že paliatívne oddelenie malo ďaleko od mojich predstáv bezútešnej chodby, ktorou sa ozývajú vzlyky a stonanie pacientov (raz som takou chodbou prechádzala, ale bola to chirurgia v nemenovanej polorozpadnutej nemocnici hlavného mesta).
Napokon bol pobyt na paliatívnom oddelení mimoriadne osožný nielen pre otca, ktorému nanovo nastavili lieky a v pokoji objasnili, ako pristupovať k ťažkostiam. (Po hospitalizácii sa jeho stav zlepšil a žil ešte tri roky, pričom ostal v rámci svojich možností aktívny a život ho tešil.)
Pravidelne som s ním dochádzala do paliatívnej ambulancie a môj bližší kontakt s týmto lekárskym odborom bol užitočný aj pre mňa. Na vlastné oči som zažila obdivuhodný prístup lekárok, lekára i sestier, vnímala som empatiu i profesionalitu a pochopila som, ako veľmi vie paliatológia pomôcť.
Rovnaké zážitky pri sprevádzaní blízkych mala aj publicistka Barbora Dvořáková Hatráková, ktorá sa o tomto odbore rozhodla napísať knižku s veľavravným názvom Aby to tak nebolelo – s podtitulom Príbeh(y) slovenskej paliatívnej medicíny (vydal Slovart, 2024).
Dvořáková Hatráková mapuje cestu paliatológie cez jej výrazné osobnosti – doktorky Kristínu Križanovú, Oľgu Sádovskú, Andreu Škripekovú či Barboru Slabú. Bola a je to ich húževnatosť, oddanosť povolaniu a v neposlednom rade odhodlanie pomáhať pacientom, ktorí sa dostali do finálnej fázy svojho príbehu.
Autorka opisuje, za akých okolností ich stretla ona a ako najmä jedna z doktoriek pomohla jej blízkemu človeku. Nie je to kniha rozhovorov, ale skôr esejí a faktov, prvý slovenský náčrt významu paliatológie pre laickú verejnosť (v Česku už na túto tému vyšlo viacero publikácií a vznikli aj výborné dokumenty, spomeňme napríklad Jednotku intenzivního života).
No kniha Aby to tak nebolelo svojou témou rozhodne nie je pošmúrna či pesimistická. Je to citlivo podaný, no vecný pohľad na to, čo sa ešte dá spraviť, keď už poniektorí tvrdia, že nič.
Ja som sa z nej okrem iného dozvedela aj to, že ľudia, ktorí prežili onkologické ochorenie, sa označujú ako „survivori“. No tiež to, že záver života bez utrpenia a pod plášťom paliatológie (iste, je to tautológia, keďže slovo paliatívny pochádza z latinského pallium, teda plášť) v našej krajine zatiaľ nie je samozrejmosťou a nech to znie akokoľvek paradoxne, že môj otec mal vlastne šťastie.
