Autor v minulosti pracoval v Kancelárii predsedu vlády SR, text predstavuje súkromný názor autora
Premiér Robert Fico v utorok predstavil balík opatrení na konsolidáciu verejných financií, ktorý vláda plánuje presadiť do rozpočtu na rok 2025. Nástroje, ktoré majú znížiť deficit verejných financií pod tri percentá HDP a ušetriť 2,6 až 2,7 miliardy eur, nie sú prekvapivé a v podstate ide o výber niekoľkých „lego kociek“ predstavených minulú jeseň kabinetom Ľudovíta Ódora.
Predvídateľnosť však neznamená dobré riešenia a už vôbec nie také, ktoré by zodpovedali vláde, ktorá o sebe hovorí, že je ľavicová.
Už sme to videli
Fico sa pokúša využiť stratégiu „definovania svojho dedičstva“, ktorú sme mohli vidieť napríklad u britského konzervatívneho ministra financií Georgea Osborna po voľbách v roku 2010.
Osborne v tom čase onálepkoval predchádzajúcu labouristickú vládu, ktorá počas krízy v roku 2008 zachraňovala finančný sektor a britskú ekonomiku, ako zodpovednú za „katastrofálny“ stav verejných financií, čím si vytvoril priestor pre rozsiahle škrty vo verejných výdavkoch.
To mu umožnilo v očiach časti verejnosti legitimizovať tvrdú úspornú politiku, ktorá osekávala nielen sociálne výdavky, ale aj investície. Fico teraz využíva rovnaký naratív – dedičstvo „katastrofálnych financií“ po predchádzajúcich vládach a potrebu úsporných opatrení. Pomáha mu aj vymyslená kauza okolo dotácií pre rodinu Šimečkovcov.
Keďže však budúci rok jeho opatrenia garantovane spôsobia zdražovanie o niekoľko percent, je otázne, ako sa mu podarí utiecť nálepke sociálneho netvora, ktorú v minulosti tak rád rozdával.
Podobnú stratégiu v súčasnosti znovu sledujeme v Spojenom kráľovstve, kde sa nová labouristická ministerka financií Rachel Reevesová snaží o konsolidáciu verejných financií, ktorú limitujú predvolebné sľuby o nezvyšovaní daní z príjmu a DPH. Využíva na to naratív o „čiernej diere“ veľkosti 22 miliárd, ktoré chýbajú v tohtoročnom rozpočte. Vytvára si tým priestor na mimoriadne nepopulárne opatrenia, ako napríklad zníženie dotácií na vykurovanie v zime, ktoré po novom dostanú len dôchodcovia s najnižšími príjmami.
Na svojich sa nesiaha
Kľúčovým problémom Ficovej konsolidácie je, že prichádza neskoro, nerieši skutočné štrukturálne problémy verejných financií a snaží sa získať zdroje v oblastiach, kde ho to bude stáť čo najmenej politického kapitálu.
Zvýšenie DPH na 23 percent pri jej znížení na potraviny síce zasiahne tak strednú vrstvu, ako aj jeho voličov, no majetkové dane z nehnuteľností – ktoré sú na Slovensku dlhodobo príliš nízke, dane z kapitálových ziskov či vyššie daňové zaťaženie pre skutočne bohatých zostávajú tabu. A keďže konsolidujeme, zníži sa aj daň z dividend z desať percent na sedem.
Fico sa síce odhodlal zvýšiť dane – firemné aj DPH –, no neurobil to tak, aby sa výraznejšie dotkol vrstiev ľudí, pre ktorých je úžitok z ďalšieho zarobeného eura nižší, teda tých bohatších.
Zvýšenie sadzby dane pre firmy s príjmami nad päť miliónov eur z 21 percent na 22, špeciálne odvody pre rafinérie či mobilných operátorov nie sú kroky, ktoré by skutočne znamenali zásadnú progresivitu v zdaňovaní, ale len ľahké ťaženie po povrchu a tam, kde to ide jednoducho.
Predstava, že zavedenie dane z finančných transakcií pre právnické osoby sa nijako nedotkne pracujúcich ľudí, je prinajmenšom naivná. Máloktorá daň – možno s výnimkou DPH – má potenciál tak ohroziť akceleráciu ekonomického rastu ako práve daň z interakcií medzi právnickými osobami, a preto je to jedna z najväčších hlúpostí v tomto balíčku Ficových škrtov.
Príkladom toho, že Ficova ľavicovosť je už naozaj len deklaratívna, sú aj opatrenia na podporu živnostníkov. Udržiavanie daňových výhod pre tento segment, ktorý často maskuje formálne zamestnanie a necháva ľudí v prekérnych situáciách bez ochrany pracovného práva, v skutočnosti prispieva k deformácii trhu práce.
Selektívna sociálnosť
Na druhej strane, Ficov balík obsahuje aj niektoré rozumné prvky. Jeho úprava rodičovského bonusu, ktorá adresnejšie podporí nízkopríjmové rodiny, je krokom správnym smerom. Bonus bude po novom klesať nad úrovňou 2480 eur a úplne zmizne nad 3632 eur, čím sa stane efektívnejším nástrojom pre tých, ktorým to v príjmoch urobí najväčší rozdiel.
Táto zmena však mohla byť posunutá ešte ďalej. Efektívnejšou alternatívou by bol napríklad vratný daňový bonus, podobný tzv. Earned Income Tax Credit v Spojených štátoch, či bonusy na deti, ktoré zaviedol britský minister financií Gordon Brown, kde nízkopríjmoví zamestnanci dostávali bonus aj nad rámec svojej daňovej povinnosti.
Čomu sa Fico a jeho vláda jednoznačne vyhýba, je okresanie zvýšení dôchodkov, ktoré predstavujú výraznú časť nárastu mandatórnych výdavkov od roku 2020. Ošetruje si tým teda svoju kľúčovú voličskú základňu – namiesto podpory ekonomického rastu, ktorý by mohol priniesť široko distribuovanú prosperitu.
Ako to robiť lepšie
Konsolidácia je dnes nutná. No nie je dôsledkom len „márnotratnosti“ predchádzajúcich vlád, ako tvrdí Fico, ale aj neschopnosti udržiavať sociálny štát konzistentný s úrovňou zdanenia a neefektivity financovania verejných služieb.
Vlády Smeru do roku 2020 nedokázali ani počas období silného ekonomického rastu dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. A namiesto toho, aby využili priaznivú ekonomickú situáciu na produktívne a efektívne investície do infraštruktúry alebo vedy, výskumu a inovácií, ktoré by naštartovali rast, značná časť deficitných výdavkov smerovala do sociálnych transferov na podporu voličskej základne Smeru, na úkor budúcnosti krajiny.
Vykrajovanie výnimiek a výhod pre voličstvo Smeru pokračuje aj týmto balíčkom a čo je ešte horšie, táto konsolidácia je silne protirastová.
DPH, transakčná daň, mýto či ešte aj zvýšená DPH na knihy sú všetko opatrenia, ktoré brzdia ekonomickú aktivitu, obeh peňazí v ekonomike a v konečnom dôsledku limitujú potenciál rastu. Sú však mimoriadne ľahko premietnuteľné do priameho zvyšovania cien základných produktov či služieb.
Čaká nás Ficova drahota, držme si klobúky.
