Autorka je režisérka
Oččenáš, kerý si na nebesách, posvac sa méno tvojé, modlia sa niektorí obyvatelia Nitry a priľahlých obcí stále po starom. Každý z nich vie, že nitrianske nárečie predstavuje jagavý klenot v zbierke slovenských dialektov, vyjadrenie západoslovenského temperamentu, často mylne zamieňaného za prejav úplného ,sedláctva‘.
Tento omyl sa zvýraznil predovšetkým po opakovaných prípadoch verbalizovania myšlienkového prúdu istého trnavského premiéra blahej pamäti, ktoré spôsobili nenapraviteľné škody na dobrej povesti takzvanej kuchynskej reči. Ako vraví príslovie: Vtáka poznáš po perí, človeka po reči. V okamihu, ako otvoríme ústa, prezrádzame o sebe podstatnú časť.
V súčasnosti sa už len najzásadovejší obyvatelia Nitry držia pôvodného dialektu. Prežíva napriek pretrvávajúcemu úsiliu štátnych inštitúcií zaviesť v školách spisovnú slovenčinu a nerešpektovaniu základného pravidla miestneho pravopisu píš jag očuješ.
Najväčšie nebezpečenstvo však spočíva v migrácii tisícov cezpoľných študentov stredných a vysokých škôl, ktorí si prinášajú vlastnú nárečovú výbavu, najtragickejšie prípady aj dvojhlásky a mäkké ľ.
Tieto osoby nerešpektujú, že sa majú postaviť nie k dverám, ale pri dvere, že nemajú vojsť dnu, ale núťer, alebo že v tržnici im nikto nepredá broskyne, ale breskyňe na ringu kúpá.
Nazdávajú sa, že obyvatelia Nitry sú Nitrania, a nám nezostáva, iba si ničiť nervy a zdravie vysvetľovaním, že sme Nitrančania. Ľudí, ktorí by nás pochopili, je ako šafranu.
Jedným z nich bol významný jazykovedec a dialektológ, etnograf, zberateľ nárečovej ľudovej slovesnosti, oravský rodák Anton Habovštiak, ktorý by sa v nedeľu dožil sto rokov.
Je spoluautorom mohutného Atlasu slovenského jazyka, ktorý podrobne predstavuje hláskoslovné, tvaroslovné, slovotvorné a lexikálne javy slovenských nárečí.
Pán Habovštiak zasvätil jazyku život, miloval ho, používal, skúmal. Mal rád ľudí aj s ich chybami. To vysvetľuje, prečo sa venoval práve nárečovým javom a sám sa odmietol zbaviť dialektizmov.
Bol zhovievavý aj k štylistickým zakopnutiam a keďže jazyk považoval za živý a premenlivý, zachoval si dychtivosť aj ako popredný vedec v Slovenskej akadémii vied.
V beletristickej tvorbe sa síce vracal na rodnú Oravu, ale žil v Bratislave a mal ju naozaj rád. Považoval ju za druh domova, ktorý si určujeme sami a ktorý sa môže líšiť od domova, ktorý nám bol daný pri narodení.
Všetky jazyky a dialekty, ktoré Bratislavou pretekajú, z nej robia náš spoločný domov, otvorený a tolerantný, ak takými budeme sami. Každý človek má totiž tri domovy, mienil pán Habovštiak. Jeden dostávame od rodičov, druhý si budujeme na mieste, kde pôsobíme a kde máme priateľov, a k tomu tretiemu vykročíme po smrti.
Niektorí veria, že si ho budujeme sami. Skutok za skutkom, slovo po slove.
