Autor je prekladateľ a publicista
Cestoval som vlakom z Bratislavy do Prešova. Bolo ráno, a keďže návšteva jedálenského vozňa patrí medzi moje obľúbené rituály, plánoval som v ňom raňajky. Vlastne som sa na ne cielene chystal; hladný som bol už od večera.
Po nastúpení som zistil, že jedálenský vozeň vo vlaku nie je. Ani pojazdný bufet, o ktorom píšu, že ak náhodou nebude vozeň, tak pojazdný bufet určite.
Zároveň som zistil, že železnice používajú sieť, ktorá sa ešte nedávno volala Twitter, a tam informujú o zmenách. Na nej som zistil, že o nezaradení jedálenského vozňa naozaj informovali. No a potom som zistil, že informácia sa týka nasledujúceho rýchlika. Jedálenský vozeň teda nebol ani v jednom z nich.
To bolo o deviatej ráno. Do Prešova som prišiel niekedy po tretej. Asi si viete predstaviť, ako dlho a aký hladný som bol. Zjesť som mohol akurát tak fľašu od minerálky.
Teraz si kúpim vaše hlasy
Tým vlakom som cestoval presne v týždni, keď z postu podpredsedu parlamentu odvolali Michala Šimečku, čo malo vyriešiť problémy. Problémy to však nevyriešilo, lebo presne v ten istý deň, prakticky vzápätí, prišlo oznámenie o zvyšovaní niektorých daní, zavádzaní iných daní a vybraných poplatkov.
Aby sme si rozumeli: Robert Fico môže rozprávať o tom, ako sa DPH zvyšovať nebude a ľudia nič nepocítia. Všetci sme si aj tak uvedomovali, že niečo sa zvyšovať bude a aj to pocítime, lebo inak tu bude Grécko.
Neobviňujem len Roberta Fica. Keď rôzne vlády Igora Matoviča zavádzali rôzne bonusy a dôchodky a balíčky (s fašistami), hovorili sme, že na to nemáme a nebudeme mať. Dozvedeli sme sa, že asi chceme návrat mafie.
Preto neobviňujem len Roberta Fica. Môžu za to všetci, ktorí sa dlhé roky tvária, že si môžeme dovoliť všetko, lebo všetko sa predsa nejako zaplatí, a ak nezaplatí, tak to už aj tak nebudú riešiť oni. A dnes sme tu.
Obviňujem všetkých, ktorí nás sem nesystémovými a populistickými krokmi dostali. Obviňujem všetkých, ktorí mysleli len na seba, lebo presne tak to bolo: neboli to opatrenia na rozvoj Slovenska. Boli to peniaze, ktoré vám dám ja, ja konkrétne. A kúpim si za ne vaše budúce hlasy.
Čo za to?
Dane platíme, aby sme sa poskladali na fungovanie spoločných vecí. Množstvo z nich si ako spoločnosť dokážeme zabezpečiť lepšie, ako keby sme sa o ne mali starať ako jednotlivci.
Nikto dane neplatí rád, a keď už, každý by ich chcel platiť čo najnižšie. Ideálna sadzba je teda logicky nulová, lenže nulová sadzba je v rozpore s tým, že niečo platiť treba, aby štát fungoval.
