Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
V roku 2012 sa Robert Fico stal jediným slovenským demokratickým politikom, ktorému sa vo voľbách podarilo získať viac ako polovicu parlamentných kresiel. Namiesto triumfálneho valcovania sa však s Robertom Kaliňákom rozhodli pre opatrnejší postup.
Opozícii dali namiesto jedného hneď dve miesta podpredsedov parlamentu. Kaliňák si za splnomocnenca vlády pre rómske vylúčené komunity zobral predstaviteľa opozičného OĽaNO Petra Polláka a určitý čas sa dokonca kamarátil s Igorom Matovičom.
V parlamente nijako neobmedzovali rozpravu a kádre Smeru vraj dokonca dostali školenie, že ak budú kradnúť nadivoko a mimo centrálne vytýčených priorít, tak ich zavrú.
O dvanásť rokov neskôr zažívame iného Fica – podľa mnohých komentárov posadnutého pomstou a s premysleným plánom na úplné ovládnutie štátu. Je to tak?
Majster v populizme so zábranami
Predsedu vlády najlepšie vystihuje vystúpenie na tlačovej konferencii 28. júna 2011. Vtedajšia vládna koalícia sa už zmietala v kríze vyvolanej jednoduchým faktom – kým Európska únia tlačila na Slovensko, aby schválilo euroval, Richard Sulík a SaS zaň rovnako vytrvalo odmietali hlasovať.
Robert Fico ako líder opozície povedal : „A to mám teraz, pani redaktorka, ja rozprávať o tom, že v Grécku dávajú dotácie na včasný príchod do práce?... Viete, aké by to bolo jednoduché? A vy dobre viete, že sme majstri v populizme, keď teda chceme byť… Viete si predstaviť, ako by som sa ja vyhral s takými témami... Ale nebudem to nikdy robiť. Nikdy to nebudem robiť, lebo viem, o čo ide.“
Jeho vystúpenie je slávne, pretože v ňom priznal, že je majster v populizme. Rovnako zaujímavá je však aj druhá časť – ukazuje, ako Robert Fico vníma sám seba. Ako muža plného zábran, ktorý sa vie ovládať.
