Autorka je dídžejka a hudobná producentka
Ja už naozaj neviem... Mám chuť namiesto tohto stĺpčeka napísať len jedno veľké 1984 , ideálne vytlačené v slovenských farbách, s lacným čičmianskym vzorom od poľskej autorky.
Komentovať dianie za posledných päť rokov a sledovať v priamom prenose úpadok demokracie, varovať pred fašizujúcimi tendenciami je niečo, čo som v deväťdesiatych rokoch v naivnom pubertálnom boji proti mečiarizmu určite nemala na svojej bingo karte.
Pozeráme sa, ako na nás padá lavína a čeliac nebezpečenstvu preberajú kontrolu inštinkty. Utiecť, zamrznúť alebo bojovať.
Utieklo už množstvo ľudí, najmä mladých, perspektívnych, prispôsobivých, ľudí, ktorí sa odmietali dať „tradične“ šikanovať, ak nezapadali do normalizačného poststovietskeho vzorca, ktorý tu presadzujú pomaly všetky strany.
Nebaví ma písať o marazme, v ktorom žijeme, ale ako sa hovorí, nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. To je, mimochodom, motto súčasnej vlády a budúci epitaf Roberta Fica.
