Autor je spisovateľ, venuje sa prieskumu totalitných režimov
Popierači holokaustu majú niečo spoločné s presvedčením plochozemcov. Rozdiel medzi nimi je, že účinok plochozemských nezmyslov usvedčuje ich samotných z neduživého vzdelania, kým nebezpečnejšie popieranie holokaustu hádže vinu tejto tragédie na jej obete. Preto od popierania zločinu genocídy je tak blízko k plánom na novú agresiu na novom mieste s novými naratívmi.
Popieranie holokaustu bolo jednou z tém diskusie Nikdy viac je teraz , ktorá sa konala v Bratislave 16. septembra . Samotný názov diskusie o holokauste príznačne naznačil naliehavosť témy.
Teraz - znamená hovoriť o veľkých zlyhaniach v minulosti s miliónmi obetí židovského obyvateľstva. Ono teraz znamená aj to, že odkladať reakcie na nové zlyhania pri ochrane humanizmu je zakaždým nebezpečné, pretože sily deštrukcie nikdy neoddychujú, číhajú v každom okamihu. Čakajú, či spoločnosť neodkladá riešenia pálčivých otázok na potom, a ak sa tak stane, začnú konať.
Psychológ František Šebej v analýze popierania vidí napríklad potrebu vlastného vyviňovania sa, úsilie odpratať ťaživý problém z dosahu zraku i sluchu a vytvoriť si ilúziu o čistej minulosti, kam sa dá utiekať ako k zdroju mravnosti. Psychológ hovoril o túžbe vytesniť historické škvrny, pretože ťažia a pripomínajú neuzavreté zlo.
Ak sa však slovenská spoločnosť nevyrovná dostatočne so svojou minulosťou, potom jej historické zlyhania ostávajú ťarchou a či už chceme, alebo nie, vplývajú na mnohé rozhodnutia.
(zdroj: Peter Juščák )Historik Ivan Kamenec pripomenul, že tragédia holokaustu na Slovensku nepostihla len židovské obyvateľstvo. Bolestne sa dotkla aj majority, ktorá bola zatiahnutá do krážov holokaustu zúrivou propagandou, všadeprítomnou nenávisťou, arizáciou.
Po vytriezvení a spočítaní rán aj majoritné obyvateľstvo si nesie svoju traumu z podielov, či už vedomých, alebo nevedomých na štátnom zločine vtedajšieho režimu, hovorí Kamenec.
Môže sa história zopakovať? Ostávame nepoučiteľní? Politológ a moderátor Grigorij Mesežnikov patrí medzi tvorivých optimistov; áno, vyhneme sa tragédiám, ak sa o to budeme usilovať. Napokon, bratislavská diskusia, kde sa viac uvažovalo, ako spomínalo, bola jednou z možností, ako a kde hľadať nové prístupy k tejto ťaživej téme.
Lákavý optimizmus a obvyklé zajtrajšie „nikdy“ dostáva v poslednom období nepríjemné rany. Napríklad v bosnianskom mestečku Gacko sa schádzajú srbskí fašisti, oslavujú vojnového zločinca Mladiča i Putina rovno pred zrakmi jeho obetí.
Ukazuje sa, že ticho po konflikte nemusí priniesť mier a ponaučenie. Stále je tu množstvo frustrovaných, ktorí svoje neúspechy chcú prekričať nadávkami vymysleným nepriateľom.
Riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok šíri osvetu a vysvetľuje pôvod a priebeh holokaustu najmä medzi študentmi a mládežou. Popierači holokaustu zoči-voči preživších obetí strácajú silu vo svojej pseudoargumentácii. Pripomenul, že keď sa pominú poslední svedkovia holokaustu, potom sa bude argumentovať ťažšie. Pred živou tvárou utrpenia sa ešte nájdu zvyšky rešpektu.
Novinár a fotograf Andrej Bán so svojím tímom chodil po Slovensku a viedol diskusie s tými, ktorí svoju frustráciu a neschopnosť akceptovať spoločenské hodnoty pretavili do nenávisti. V spoločnom zhromaždení preciťovali svoju lož ako svätú pravdu. Andrej a tí, čo prežili peklo holokaustu, sa zoči-voči poblúdencom stali zrkadlom ich zmátožených duší.
Moderné múzeá sa dnes nemusia obávať, že živých pamätníkov ubúda. Dnes už možno prísť s aktívnymi projektmi, kde nielenže sprostredkúvajú informácie, ale dokážu priblížiť aj emóciu, ktorá je nositeľom aj kotviskom poznania. Informácia o tragédii môže mať podobu štatistiky, ale aj osobného príbehu.
Cecília Kleinová z lágra v Auschwitzi putovala do lágra vo Vorkute. Na nej sa podpísali dva zločinecké režimy. Po návrate v ich byte bývali susedia a poslali ju preč s holými rukami, a tak so svojou chamtivosťou dali za jej prenasledovaním bodku.
Žijeme v čase, keď vysloviť lož a presviedčať, že je pravdou, je príliš zaužívanou normou, a príliš rozrušuje spoločenskú pohodu, vnáša do nej nepokoj a chaos. Manipulácia spoločenského priestoru dnes zvyšuje obrátky a presviedča nás, že samovývoj nepovedie k pozvoľnému prečisteniu.
Podľa organizátora podujatia Rostislava Pyljaieva z Karpatskej platformy, civilizovaná spoločnosť, ktorá dáva široké práva všetkým svojim členom, nemôže odkladať útoky na svoju podstatu nazajtra či na pozajtra.
Diskusia v otvorenej spoločnosti je stála, je každodenná. Preto rozumieme, že nikdy viac je teraz. A nielen v prípade holokaustu.
