Autor je filozof a bývalý politik a poslanec Európskeho parlamentu
Nikdy som sa netajil, že vstup Hlasu do koalície so Smerom a SNS bol pre mňa veľkým sklamaním.
Aj preto, že v alternatívnej koalícii (s PS, KDH a SaS) by sa podstatne viac „uvoľnil“ ten pozitívny náboj, energia a vôľa modernizovať Slovensko, ktorý som mohol pozorovať posledný rok pred voľbami v politike Hlasu.
Musím však konštatovať, že v dnešnej vládnej koalícii sa tento potenciál vytratil úplne.
A nemusia ma zarytí odporcovia Hlasu hneď napadnúť, že taký potenciál tam nikdy nebol. Bol a bol by aj dostal krídla: lenže hneď pri podpise koaličnej dohody bolo vidieť, že sa prvé husle pokúsi hrať SNS.
Danko pri podpise koaličnej zmluvy sebavedome vyhlásil, že vzniká národne, sociálne a kresťansky orientovaná vláda. Hlas, ktorý sa podnes prezentuje ako sociálnodemokratická strana, ani nezaprotestoval proti tomuto čisto hlinkovsko-ľudáckemu heslu.
A to aj napriek tomu, že svoj vstup do tejto vládnej koalície odôvodňoval a ospravedlňoval tým, že bude „hlasom rozumu“, že zabráni návratu do minulosti, revanšu, pomste a vnášaniu všakovakých avantúr do vládnej politiky; a že bude garantom našej zahraničnopolitickej orientácie v EÚ a NATO.
Hlas a národno-konzervatívna koalícia
Nuž postavme teda otázku: ako Hlas brzdí avantúry Smeru a SNS a ako čelí ich národno-konzervatívnej ideológií, tomu viditeľnému „hnednutiu“ vládnej politiky? Nijako!
