Autorka je režisérka
Jeho básne, tie predovšetkým. Veľké aj pre maličkých. Čítala som ich dcére, keď bola menšia, pýtala si ich, až ju ukolísali do spánku, akoby boli kľúčom od vrát, za ktorými sa rozprestiera snová krajina.
Sám s vlastným krížom v chladnej cele a preďaleko do neba, písal som domov: Mám sa skvele a ničoho mi netreba. Jeho verše sú ako klopkanie dažďa, nie toho studeného, čo nás vrhá bližšie k radiátorom, toho iného, jemného, čo prebúdza dušu zo spánku.
Šoférovala som po diaľnici, pršalo tuším alebo mrholilo. V dedinke pri Trenčíne som hľadala dom, v ktorom býva on. Básnik, spisovateľ, politický väzeň. Prišla som, zdravím ho, keď mi otvára. Rudolf Dobiáš, najstarší z najväčších. Vždy pokojný, mierny, s úsmevom a čímsi, čo mne chýba, čímsi pokojným ani stojatá voda, hlboká, čistá.
Jeho pani upiekla mriežkový koláč a on si pýta okraje, tie hnedé chrumkavé, tie má najradšej. Hovoríme o básňach, o živote, o vojne. Keď som bol dieťa, vraví, našli sme v hore umierajúceho vojaka. Vtedy sa mi zdal veľký a dospelý, dnes viem, že bol mladý, celkom mladý a ani trochu dospelý. Zniesli ho k nám na dvor, obstali sme ho. Bol to Nemec, nacistický vojak, ale umieral a volal mamu. Na samom konci každý volá mamu. Ale my sme mohli zavolať iba lapiducha, nebolo mu pomoci.
O väzení sa rozprávame. Pretože keď mal devätnásť, prišli si poňho deň pred Vianocami v roku 1953 žandári. Vypočúvali ho, obžalovali a za vylepovanie letáčikov, kde sa karikatúry Stalina a Gottwalda smažili v pekle, odsúdili na osemnásť rokov v uránovej bani. Rodičia, jednoduchí roľníci, mali iba jeho a maličké batoľa.
Kilometrový koridor, mráz, štekajúce psy a bachari. Tam napísal báseň Neodoslaný list. Keďže ma strážia stráže bdelé, nemusím sa báť o seba. Viem, že to Boží mlyn ma melie a premieňa ma na chleba.
Jeho spoluväzni boli prevažne intelektuáli. Boli to moji otcovia, vraví. Ujali sa ho, rozprávali sa s ním o poézii, vážnej hudbe, jazykoch, náboženstve. Vzdelávali ho. Bol som ťažký zločinec, hovorí Rudko, takže som bol kúsok od tých, čo boli odsúdení na smrť. Počul som, ako ich vyvádzali z ciel.
V roku 1960 ho amnestovali a dostal sa na slobodu. S nálepkou ťažkého zločinca ho najprv nikde nechceli zamestnať. Uchytil sa teda ako robotník. Oženil sa, mal deti. Literárne debutoval ako štyridsaťročný. Pán Feldek vás navrhol na Nobelovu cenu, vravím mu. Ach, dajte s tým pokoj, odvetí.
Kedy je staroba požehnaná? Keď nemusíte byť na posteli. Stojíme pri obloku vedúcom do malej záhradky. Usmeje sa. Mať domov a záhradu a v nej strom. Čo viac by mohol človek chcieť?
Rudolf Dobiáš sa 29. septembra dožíva deväťdesiat rokov. Náš básnik. Posledný z najväčších.
