Bola to v podstate banalita. Trocha smiešna, trocha trápna, žiadny koniec sveta. V slávnostnom prejave plnom dôstojných páuz ministerka zdravotníctva zhodnotila, že „krv je život“. Citovala Brama Stokera, autora Drakulu. Na výročnej akcii Národnej transfúznej služby.
Keď sa internety smiali už asi týždeň, oslovila ministerku novinárka Markízy Martina Töröková a dala jej príležitosť zreflektovať, čo sa stalo. V onej chvíli mala Dolinková viacero dobrých možností, no dopadlo to ako vždy.
„My stále opakujeme to, že krv je život,“ vykrúcala sa pred kamerou, „a to, že to bolo v takomto kontexte, ako ste to vy vygooglili, tak o tom som úprimne nemala informáciu. Ale myslím si, že sa o tom aj opakovane bavíme, že tá krv zachraňuje ľudské životy.“
Chýbal už len pes, ktorý cestou do školy zožral domácu úlohu.
Preberať zodpovednosť u nás nie je bežné
Prečo je pre političky a politikov ťažké uznať si chybu ešte aj vtedy, keď nejde o nič vážne?
Krátka odpoveď je: lebo sú ľudia. Vyrástli tu, medzi nami, v našej kultúre. A príkladov vyspelého preberania zodpovednosti vidíme málo všade - aj v rodinách, aj na školách a aj v súkromných firmách.
Väčšinu z nás formovali v detstve opakované skúsenosti s tým, že po chybe nasleduje trest - minimálne v podobe kritiky či ironickej poznámky, takže pri zlyhaniach a omyloch nás potom celý život zaplavuje veľký pocit hanby. Je pre nás ťažké vidieť svoje nedostatky a zároveň si o sebe udržať dobrú mienku.
Takéto nastavenie má však svoju cenu: vždy, keď sme v defenzíve, klesá naša dôveryhodnosť.
Keď bude ministerka Dolinková nabudúce obhajovať dôležitejšiu tému, povedzme vybuchnutý rozpočet v rezorte, všetci si spomenieme, ako vyzerala, keď obhajovala Drakulu. A budeme počítať s tým, že jej štandardným postupom je zatĺkanie.
Čo sa stane, keď sa politik ospravedlní?
Vybavujem si tiež dva prípady, keď to politici spravili inak a rozhodli sa ospravedlniť.
V roku 2011 to bol Peter Kažimír po trapase s grafom v relácii Na telo. Kažimír vo vysielaní tvrdil, že za vlády Smeru dramaticky klesli ceny plynu (pamätáme si Sulíkovo rozčarované „zo štyridsaťpäť na päť?!“), no vyšlo na povrch, že ceny v skutočnosti neklesli. Zmenil sa len spôsob vykazovania na strane štatistického úradu.
