Keď pred necelým rokom ministerka Martina Šimkovičová po prvý raz predstavila svoju víziu a povedala, že „kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná“, všetci sme sa logicky upli na prívlastok slovenská. Predstava onej slovenskosti bola síce poburujúca, no zároveň uchopiteľná a zrozumiteľná.
Predstavovali sme si, ako bude ministerka veľkolepo podporovať ľudové slávnosti, krstiť reedície Prostonárodných rozprávok a povestí, otvárať výstavy plné doteraz nevidených diel slovenskej moderny, fotiť sa pri hradných múroch, ktoré po odstrihnutí sa od neziskoviek budú prevyšovať svoje pôvodné rozmery a rásť až do nebies.
Lenže na folklórnych slávnostiach sa píska. Fondy, ktoré by podporovali vydávanie kníh, sú paralyzované a na chátrajúcich hradoch vejú čierne zástavy.
Po takmer roku sa treba pozrieť pravde do očí a priznať, že sme sa mýlili. Tým najdôležitejším odkazom nebolo, že kultúra má byť slovenská. Mali sme sa viac sústrediť na slovo „žiadna“.
Ešte pred rokom nám však na niečo podobné chýbala fantázia. Je to podobná situácia, akej čelíme pri artikulovaní následkov klimatickej zmeny. Nikto si ich nevie predstaviť a niektorí sa nazdávajú, že globálne otepľovanie prinesie nanajvýš večnú jar v Tatrách. Až keď jeho dedinu so zemou postupne zrovná povodeň, vietor a požiar, pochopí, že je to inak.
Po ročnom vyčíňaní aktuálneho obsadenia ministerstva kultúry vidíme paralely. Nenastala žiadna tatranská jar v podobe rozmachu folklóru, žiadne zlepšenie života umelcov a umelkýň, žiadne prehľadnejšie podmienky pre žiadateľov fondov, ba ani zvýšený záujem o dielo Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského.
Neprišlo nič. Len rozklad a skaza.
Ministerka odvoláva generálnych riaditeľov a riaditeľky bez toho, aby povedala, prečo to robí a kto ich má nahradiť. Na ich miesta dosádza smiešne bábky bez vzdelania, schopností a vízie. Dochádza k vyhrážkam a šikanovaniu umelcov, ktorí reprezentujú Slovensko v zahraničí a záleží im na dianí doma. Verejnoprávne fondy sú zoštátnené a fungujú len silou vôle tých, ktorých ministerstvo ešte nestihlo vymeniť.
Výzvy meškajú a peniaze tečú do papalášskych osláv pre pár ľudí. Za zavretými dverami a bez diskusie pravdepodobne vzniká plán na zlučovanie a rušenie zásadných veľkých inštitúcií, ktoré znova povedú neschopní bratranci, susedia a kamarátky.
Výsledkom toho všetkého je a bude jedno veľké, ešte vlani sotva predstaviteľné nič. Ministerka tak len do písmena napĺňa to, čo povedala na začiatku. Kultúra slovenského ľudu má byť žiadna.
