Autor je teológ a spisovateľ
Niekedy počas covidu sa v slovenskej spoločnosti ustálila dovtedy opatrná predstava o tom, že každý môže hovoriť čokoľvek, pretože všetko je sloboda slova a všetko je názor a za názory sa netrestá.
Islamskí teroristi potrestali redakciu satirického týždenníka Charlie Hebdo masovou vraždou priamo v redakcii a ajatolláh Chomejní potrestal spisovateľa Salmana Rushdieho atentátom, ktorý bol priamym dôsledkom fatwy iránskeho režimu proti jeho tvorbe.
Kde sa vzala sloboda názoru a prečo
Nemusíme zachádzať až do oblasti náboženskej urážlivosti, aby sme si všimli, že názor sa stal istým perverzným spôsobom nedotknuteľným a v mnohých diskusiách nahradil fakty. Predtým si však pripomeňme, ako sloboda názoru vznikla a čo je jej cieľom.
Okrem toho, že je inšpirovaná pocitom tvorivej slobody, má v politickom zmysle za úlohu chrániť nositeľov kritiky pred prenasledovaním, perzekúciami a v horšom prípade, ako v Rusku či v iránskom režime, pred väzením alebo smrťou.
Nijako však neukladá povinnosť ani právo rešpektovať názory, ktoré sú napríklad v rozpore s ochranou cti, poznania a všeobecne s pocitom, že ste dostali výchovu, viete sa pozdraviť a poďakovať, a keď vidíte v plnom autobuse jediné prázdne miesto, tak sa najskôr pozriete, či sa neblíži unavená pani s nákupom.
Premena hocičoho na názor a hocijakého názoru na politický názor nás dostala do situácie, keď je možné hovoriť doslova všetko, hovoriť to opakovane a dokonca na tom v mene toho, že ide predsa o váš názor, trvať.
Nemusíme sa teraz pozastavovať pri otázke, kto vychovával akéhosi Rudolfa Huliaka a či ho doma naučili aspoň základnej všeobecnej úcte, pretože odpoveď poznáme.
Slová, ktoré on a jeho gang bežne používajú na označovanie politických protivníčok, jasne hovoria, že už nie sme vo svete politického, kalkulovaného jazyka, ale klasického primitivizmu a nevychovanosti, ktoré sa však stali legitímnymi práve preto, že je z nich „názor“.
