Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Radosť z oslobodenia ruských disidentov v rámci veľkej výmeny väzňov medzi Ruskom a niektorými západnými štátmi v auguste tohto roka vystriedali rozpaky a sklamanie z odkazov, ktoré od nich zazneli, keď sa odrazu ocitli na slobode.
Iľja Jašin zašiel najďalej, keď sa namiesto vďaky posťažoval, že milosť nežiadal, výmenu označil za násilné vyhnanie z Ruska a avizoval plán vrátiť sa domov čo najskôr s argumentom, že ako ruský politik chce robiť politiku tam, a nie z exilu. Ešte o dosť horšie zapôsobili jeho názory na sankcie, ktoré by sa podľa neho nemali týkať bežných Rusov, čím ich fakticky celé spochybnil, a tak podporil naratív ruskej propagandy.
Vladimir Kara-Murza bol opatrnejší a dal si tiež záležať na historickej symbolike, keď na fakt, že ho z Ruska deportovali v rozpore so zákonom, poukázal vizuálne. Na tlačovej konferencii vytiahol svoj nový pas, o ktorý nežiadal, čím zopakoval gesto sovietskeho disidenta Vladimira Bukovského z roku 1976.
Tieto silné reči a gestá by sa dali pripísať osobitostiam pováh jednotlivcov s výrazným morálnym osudom, ktorí sú ochotní v mene vyšších princípov obetovať nielen slobodu, ale aj vlastný život.
Sklamanie z disidentov
Nie je na tom nič nezvyčajné. Povojnová história pozná množstvo príbehov sklamania z bývalých disidentov, medzi nimi aj z najviac prominentných postáv.
Alexander Solženicyn, nositeľ Nobelovej ceny obdivovaný za prenikavú literárnu analýzu totalitnej moci boľševického typu, sa po vynútenej emigrácii do Spojených štátov amerických svojmu novému publiku začal prihovárať jazykom sovietskej propagandy. Hovoril o „prehnitom Západe“, ktorý je založený na hodnotách konzumu a konformizmu.
„Úpadok odvahy je dnes najvýraznejšou črtou Západu,“ odkázal v roku 1978 poslucháčom na Harvarde. Ukázalo sa, že nielen nerozumie, ale vyslovene opovrhuje demokraciou, čo ho spolu s jeho fanatickým náboženským presvedčením a osobným mesianizmom doviedlo na spoločenský okraj, kde sa stal intelektuálne bezvýznamným.
