Volebné víťazstvo slobodných v Rakúsku je očakávaným predĺžením fenoménu, ktorého míľniky písali a píšu všelijaké voľby – parlamentné, európske, krajinské – v Nemecku, vo Francúzsku, Taliansku, Holandsku atď. Čiže strany (nie najpresnejšie) titulované ako „krajná pravica“ sa derú na výslnie na širokej nadnárodnej platforme. A tak hľadať konkrétne príčiny v špecifikách tej-ktorej politickej scény – tentoraz rakúskej – je zbytočné. A sú hlasy, ktoré hovoria, že aj zavádzajúce.
Isteže sa aj v Rakúsku na konte vládnych strán vyskytli škandály a poprijímané boli aj zlé zákony, na čo sa dá vždy zviesť takmer tridsať percent FPÖ. Určujúcejšia podľa autora je však skutočnosť, že migrácia voličov od strán – pozor, zjednodušenie – štandardných k neštandardným je trend idúci naprieč demokraciami, ktorý teraz Rakúsko len dobehol. Hoci ironicky, Rakúsko je „prvolezec“, už pred dvadsiatimi rokmi malo vládu ľudovcov s Haiderom.
Dilema prezidenta, či poverenie na zostavenie vlády dá predsedovi FPÖ Kicklovi, alebo druhému v poradí, súčasnému kancelárovi Nehammerovi, nie je triviálna.
Za scenár „veľkej koalície“, čiže ÖVP-socialisti-NEOS (menšia strana), sa prihovárajú silné argumenty, napríklad európska pozícia štátu aj zlá skúsenosť s paktom Schüssel-Haider. Na strane druhej sa čoraz viac presadzujú názory, že jediný (??) spôsob, ako sa čestne a demokraticky dlhodobo zbaviť extrémistov a populistov, je pustiť ich raz reálne a plnohodnotne k moci.
A všetci „imigranti“ zo stredoprava i stredoľava nebudú vraj potrebovať ani jednu celú volebnú periódu na precitnutie, že ani AfD, ani Le Penová, ani Wilders, ani FPÖ a ďalší nie sú žiadny zázrak. Naopak, podľa všetkých zákonitostí prírody a spoločnosti sú ešte hlúpejší, amorálnejší, zlodejskejší, neschopnejší než stredný prúd, z ktorého zutekali.
A otázka je, akú odpoveď na dilemu – pustiť ich k ohňu, aby sa spálili, alebo nepustiť? – si dá prezident Alexander van der Bellen. Kancelár Nehammer sa zrejme prikláňa k pusteniu, keďže práve vyzval prezidenta, aby poveril víťaza volieb. Pričom zároveň naznačuje, že ak sa smiešny konšpirátor a šíriteľ fejkov Kickl sám do vlády (za kancelára?!) nenominuje, koalícii s FPÖ sa – azda – brániť nebude. Alebo, ak teda Kickl potlačí osobné ambície, chce takpovediac v priamom prenose ukázať, že FPÖ je nespôsobilá aj bez bláznivého predsedu.
Jedna vec je istá. Autor by nechcel byť na mieste van der Bellena.
