Autor má slabú výhovorku. Aby sa vyčlenil z davu pozorovateľov, ktorí o konsolidácii vždy hovorili a písali v dokonavom vide, sám uviedol tému (ako vždy) podmieňovacím spôsobom: „Ak to, čo ukázal Kamenický, prejde cez NR SR...“
Čiže teraz by sa mohol aj pochechtávať... Ale nemôže.
Keďže všetky dostupné indície pritakávali, že holenie-strihanie národa Kamenický/Fico promovali bez dohody v koalícii i lobistickými spolkami a útvarmi, podmieňovací spôsob primeraný aktuálnemu chaosu na lodi bláznov zvanej NR SR mal byť omnoho kategorickejší, než „tak na 85 percent“ Fico niečo napokon pretlačí.
S tými percentami sa hýbať nechce, stále vyzerá o dosť pravdepodobnejšie, že po obchodoch s Dankom, Šutajom Eštokom a po novom azda aj Huliakom aj, samozrejme, najbezohľadnejšími loby, napríklad Visolajský, koalícia prehlasuje niečo, čo si zrejme nespozná ani sám Kamenický.
Skôr než autorita Fica, ktorú autor precenil, sa však o to zaslúži podozrenie, že taký konflikt sa pod slnkom ešte nevyskytol ani nebol ešte vymyslený, ktorý by koalícii Fica IV spôsobil stratu väčšiny v parlamente.
Aj najnovšia kauza „Huliak/Danko“ pritakáva poznaniu, že pre zachovanie osobnej slobody, existenčnej istoty a postavenia na sociálnom rebríčku je osadenstvo Fica IV schopné a pripravené prehltnúť všetky spôsoby poníženia, dehumanizácie a hanby.
Neschopnosť vytvoriť za rok elementárnu politickú zhodu pre fakticky najdôležitejšiu legislatívu prvej štvrtiny mandátu, je ďalšia z originalít a špecifík svedčiacich, čo za antihmotu, poruchu v systéme demokratického usporiadania je Fico IV. Ešte aj za bývalých vlád Fica (!!) – nevraviac o mentálne nepostihnutých garnitúrach – existovala obyčaj, že od leta do októbra bežali rokovania – koaličné rady, tripartity – o tzv. prioritách.
Tak, aby do NR SR šli rozpočty, u ktorých sa očakávalo, že v druhom čítaní budú schválené dva či tri, možno štyri pozmeňovacie návrhy. Iste, rokovaniam o „prioritách“ sa autor väčšinou posmieval. Mal na to veľa dobrých dôvodov (tzv. mandatórne výdavky miliardové, „priority“ miliónové), ale politici šírili pocity, že krvopotné hľadanie zhôd je pre dobro občanov.
Situácia, keď dva konsolidačné („konsolidačné“) zákony už dávno ležia a bežia v NR SR a jedna z koaličných (!!) strán vtedy postaví ultimátum, že buď tisíc eur minimálna mzda a stámilióny pre samosprávy, alebo nech celé Slovensko zabudne na konsolidáciu, je explicitnou správou, aký neuveriteľný bordel je „silný štát“ podľa strany, ktorá ho anoncovala na všetkých bilbordoch.
