O Blízkom východe musíme diskutovať na základe faktov, nie predsudkov

Legitímna kritika krokov predstaviteľov Izraela či Palestíny je namieste, rasizmus treba odmietnuť.

Tomáš Valášek je podpredseda Progresívneho Slovenska a poslanec NR SR

Ivan Štefunko je podpredseda Progresívneho Slovenska a poslanec NR SR

Siedmeho októbra minulého roka sa odohrala tragédia pre Izrael. Začiatok pohromy pre obyvateľov Gazy, spúšťač regionálnej vojny – a tiež zriedkavý moment, keď zahraničnopolitická téma zaujala, no najmä rozdelila relatívne veľkú časť slovenskej spoločnosti.

Je mimoriadne ťažké hovoriť o téme tak, aby to druhá strana počúvala s porozumením. Nezlepšuje sa to ani časom. Rozhorčenie jednej strany nad vyčíňaním Hamasu sa rýchlo preklopilo do hnevu druhej strany voči vojenským metódam Izraela a správaniu židovských osadníkov na okupovaných územiach.

Konflikt sa nekončí. Naopak, mení sa v regionálnu vojnu za priamej účasti (zatiaľ) Libanonu, Iránu a Jemenu. Je preto dôležité hľadať aspoň nejaké pevné body, o ktoré sa rozhovory o Gaze môžu oprieť. Pod pevnými bodmi myslíme niektoré fakty, ktoré sú neodškriepiteľné a ktoré musíme vnímať rovnako. Inak sa ďalej nepohneme.

Nič neospravedlňuje útok Hamasu

Prvým bodom je: nič neospravedlňuje útok Hamasu. Bodka. Áno, konflikt má svoju históriu (viac nižšie), ale vraždenie a znásilňovanie, ktoré sme videli 7. októbra, nemá oporu v žiadnych zákonoch. Ľudských ani božích.

Po druhé, situácia v regióne nebola dobrá ani pred 7. októbrom. Je jednoducho faktom, že Izrael nelegálne okupuje Západný breh Jordánu a časti Jeruzalema. Medzinárodný súdny dvor nedávno vydal historicky prvé stanovisko (aj keď právne nezáväzné), ktoré jasne označuje okupáciu za nelegálnu.

Blízky východ nebude pokojný, kým sa nenájde riešenie pre Palestínu, ktoré obnovuje suverenitu a kontrolu nad jej územím palestínskymi úradmi, ale zároveň nedovolí, aby sa to zneužívalo na útoky proti Izraelu.

Po tretie, Izrael má plné právo na sebaobranu. Nielen na vlastnom území, ale aj na území štátu, odkiaľ bol útok organizovaný, v tomto prípade Palestína. Má však zároveň povinnosť dodržiavať medzinárodné humanitárne právo, čo nerobí.

Medzinárodný trestný súd v žiadosti o zatykač na premiéra Benjamina Netanjahua a ďalších vytkol Izraelu, že zastavenie dodávok potravín a liekov je neprípustnou formou kolektívneho trestania celej palestínskej civilnej populácie. Izrael tiež podľa medzinárodného humanitárneho práva musí umožniť dodávky humanitárnej pomoci. Súd aj upozornil, že izraelská vláda porušuje zákony, ktoré určujú, že použitie sily musí byť primerané možným civilným obetiam.

Na tomto nič nemení ani fakt, že Hamas používa barbarské a cynické praktiky. Aj ľudskoprávna organizácia Human Rights Watch ho vyzvala, aby nepoužíval civilistov ako ľudské štíty (pričom treba povedať, že z rovnakých praktík bol v minulosti obvinený aj Izrael).

Zákon je zákon. Berie do úvahy aj takéto správanie zo strany nepriateľa, pripúšťa úplne legitímnu možnosť, že pri vojenskom útoku zomrú aj civilné obete. Podotýka len, že vojenské zisky musia byť primerané civilným obetiam, čo v prípade vojenských operácií Izraela nie vždy platilo.

Hamas sa zákony nepokúša dodržiavať vôbec – aj preto žalobca Medzinárodného trestného súdu požiadal o zatykač na jeho troch čelných predstaviteľov (dvaja z nich už nežijú).

Žiadny rasizmus do diskusie nepatrí

To možno najpodstatnejšie na záver: antisemitizmus a každý iný rasizmus do tejto debaty nepatrí. Bodka. Je jednoducho absolútne neprijateľné hovoriť o kolektívnej vine, Araboch „neschopných spravovať vlastný štát“ či o „genocidálnych“ Izraelčanoch.

Legitímna kritika krokov predstaviteľov Izraela či Palestíny je namieste a často potrebná, ale keď skĺzne do rasizmu či roviny kolektívnej viny, diskvalifikuje kritizujúceho, nie kritizovaného.

No platí aj opak: legitímna, vecná kritika opretá o zákony či medzinárodne uznávané iniciatívy nepredstavuje sama osebe rasizmus či antisemitizmus. Osobitnou formou tohto argumentu na Slovensku je, že naša historická vina za krivdy spáchané na židovských spoluobčanoch nám nedávajú inú možnosť, ako bezpodmienečne podporovať Izrael.

To je nielen morálne veľmi pochybný postoj (krivda sa neospravedlňuje inou krivdou), ale najmä popiera komplikovaný postoj samotných židovských obyvateľov Izraela k spôsobu, ako ich vláda vedie operáciu v Gaze. Tí, ktorí vedú vojnu, si zaslúžia našu sympatiu, ale tie státisíce, čo proti nej protestujú v uliciach Tel Avivu, už nie?

Dlh máme, čo s ním?

Náš historický dlh voči židovským spoluobčanom je neodškriepiteľný a stále živý. Dodnes sú mnohé pozemky na Slovensku vedené ako „vlastníctvo neznámeho majiteľa“, lebo ich pôvodní židovskí majitelia boli vyvraždení v holokauste bez dedičov či závetu. Morálka káže tieto majetky vrátiť židovskej obci, ak sa už nedajú vrátiť pôvodným majiteľom.

Rovnako je neférové a neudržateľné, že preživšia malá židovská komunita sa stará bez pomoci štátu o takmer osemsto židovských cintorínov s desaťtisícmi hrobov. Je vinou štátu, že takáto situácia vznikla, a štát by mal pomôcť.

Toto je cesta, ako sa vyrovnať s minulými krivdami slovenského štátu. Slovensko potrebuje riešiť aj vlastný dlh voči židovskej komunite, aj mať vecnú a na faktoch založenú diskusiu o konflikte, ktorý momentálne na Blízkom východe prebieha.