Od prehodnotenia premisy, že Smer a Hlas jedna mater mala, zostáva autor vzdialený ako vždy. No podmienka, že Dolinkovej demisiu prijme Pellegrini až po tom, čo bude počuť meno nástupcu či nástupkyne, vyzerá inšpiratívne. Teda v zmysle, že predstava, že Pellegrini by v sebe objavil „kováčovské“ rysy či sklony, sa posúva od nezlučiteľnosti so životom do priestoru akejsi elementárnej zvažovateľnosti.
To totiž nie len tak. Odhliadnuc od toho, čo povedia na naznačovanie zdržania ústavní právnici – nevieme –, Pellegrini vkladá nohu do súkolia koaličného života. Ak ho teda predsavzatie „najprv meno, potom demisia“ rýchlo neopustí a Hlas sa nebude ponáhľať.
Ani tak krkolomne, ako ho vyzýva (opäť raz úplne dezorientovaná) opozícia, ani o čosi menej. (Komu by to chýbalo: k ústavnej stránke veci sa autor nevyjadruje.)
Aj keby Hlas nebol prezidentská strana (je ňou od momentu, ako bolo spočítané druhé kolo), je zrejmé, že v spolupráci so sirotami, ktoré (v) koalícii zanechal, môže Pellegrini vyrásť na mocensky relevantného hráča. Iste, odtiaľ-potiaľ.
