egoizmu, vlastnej ľahostajnosti k iným vykladá dotknutý človek ako ohrozenie vlastných ľudských práv. Ľudskoprávni aktivisti by sa mohli potešiť, že ich agenda má taký boom, keby to zároveň nesignalizovalo jej značnú devalváciu. Kedykoľvek sa objaví zmienka o ľudských právach, mnohí ľudia už len zívnu, mávnu rukou a prestanú počúvať, o čom je reč. Na škodu veci, lebo naozaj vážnych problémov s ľudskými právami máme stále viac ako dosť. Preto bude osožné si pripomenúť, kedy ide skutočne o ľudské práva a kedy už o niečo iné.
Predovšetkým, o ľudských právach možno hovoriť iba v kontexte spoločnosti, v ktorej človek žije. Nemám nijaké práva osebe, mám ich iba vo vzťahu k ľuďom, s ktorými sa dostávam do styku. Robinson na pustom ostrove je bez práv: nemá od koho požadovať ich rešpektovanie, nemá ich voči komu uplatňovať. Spoločnosť však nie je len pasívnym zdrojom a objektom mojich individuálnych práv. Aby rešpektovala moje práva, musím aj ja rešpektovať jej civilizačné a právne normy, jej hodnotový systém, súbor jej mravných zásad a princípov. Svoju slobodu prejavu nemôžem svojvoľne uplatňovať v kostole či na pohrebe, ale ani na ulici počas nočného pokoja. Nestačí, aby som svoje správanie na verejnosti zosúladil so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv; verejná mienka odo mňa zároveň očakáva, že ním nebudem vyvolávať verejné pohoršenie. A ak sa ho dopustím, musím počítať aj s trestnoprávnymi sankciami. To by malo v rovnakej miere platiť pre opilcov, skínov alebo bezdomovcov, Slovákov alebo Rómov, prostých ľudí či establišment. Okrem toho, že sme spoločnosť, v ktorej sa dodržiavajú ľudské práva, sme aj spoločnosťou právneho štátu. Hranica striktnosti jeho noriem často vyplýva zo zvykového práva. V USA je neprípustné, aby sa na verejnosti objavilo čo i len malé dieťa nahé, mnohé európske pláže tolerujú nahotu nielen u detí, ale aj u dospelých. Pokrikom o rovnakých ľudských právach pre všetkých tieto rozdiely neprekleniete, lebo tie sa týkajú niečoho iného.
Pravdaže, všetko má svoje ale. Ľudské práva nemusia (a často ani nie sú) v ideálnej zhode s práve platnými normami právneho štátu, jeho trestným zákonom. Potom tí, čo sa postavia na stranu ľudských práv, berú (podľa uznávaného experta R. Dworkina) na seba osobnú zodpovednosť za postoj, ktorým sa dostávajú do konfliktu so štátnou mocou s cieľom, aby sa tieto normy zmenili. To je cesta k "oprave" danej podoby právneho štátu smerom k jeho väčšej harmonizácii s ľudskými právami. Lemujú ju postavy rebelov typu Martina Luthera Kinga v USA či Václava Havla v komunistickom Československu
Ďalej, presadzovanie ľudských práv musí vždy smerovať k zachovaniu či rozvíjaniu ľudskej dôstojnosti človeka, ktorý si ich uplatňuje, ako aj ľudí, voči ktorým si ich uplatňuje. Moje právo sfetovať sa či spiť do nemoty nemožno odvodiť od ľudských práv, agresívne prejavy feťáka či opilca nemožno tolerovať pod zámienkou jeho práva na slobodu prejavu. Klesá tým pod hranicu svojej ľudskej dôstojnosti, koná teda proti samotnému zmyslu uplatňovania ľudských práv. Nenávistné slovné útoky (hate speech) nacionalistov či rasistov nie sú len deliktom z hľadiska slušného správania, ale priamo ponižujú a ohrozujú ľudskú dôstojnosť príslušníkov iného etnika či rasového pôvodu, a preto sú v mnohých krajinách neprijateľné nielen z hľadiska ľudskoprávneho, ale aj trestnoprávneho. S rozvojom civilizačnej a kultúrnej úrovne prebieha zároveň proces zužovania a sprísňovania hraníc posudzovania prejavov, ktoré sú z hľadiska ľudských práv toho druhého ešte prijateľné a ktoré sa už hodnotia ako ich porušovanie. Napríklad, mnohé prejavy správania sa mužov voči ženám, ktoré bývali donedávna spoločensky tolerované ako "primitívnejšie" formy ich dvorenia, sa dnes už aj u nás posudzujú ako spoločensky neprijateľné formy obťažovania (harassment), ponižujúce ľudskú dôstojnosť žien.
