S prvým výročím útoku na Izrael 7. októbra a zároveň presunom ťažiska dejov z južnej k severnej hranici Izraela sa dá hovoriť o oslabovaní dominancie protiizraelských naratívov (aj) v západnej komunikácii.
Jasné, objavy ako „116 zabitých palestínskych novinárov“ od Christine Amanpourovej v spolupráci – v CNN tomu hovoria interview – s redaktorom al-Džazíry, je možné „nachytať“ vždy.
So vstupom Hizballáhu do najpoprednejšieho popredia obrazu – vyskytoval sa tam aj doteraz, ale až za Hamasom a Iránom – je však určitým posunom precitnutie, že Ukrajina a Izrael sú dva príbehy tej istej geopolitickej „proveniencie“, ktorou je už otvorená vojna „osi zla“ Rusko – Irán – Severná Kórea (Čína) proti demokratickému Západu, v porovnaní s ktorým je menejcenná – teda tá os – materiálne, kultúrne, právami ľudí, všetkým.
Frekvencia prepojení Irán – Rusko, Irán – Hizballáh – za tým všetkým hľadaj Čínu, ale tu precitnutie ešte nenastalo – blahodarne vplýva na európske pozície. Vplyv moslimských diaspór oslabujú aj propalestínske násilnosti, ale vyjadrenia k tragickému výročiu od Macrona, Scholza, Starmera, ba aj propalestínskeho Borrella odzneli v natoľko inom duchu než nedávne (slepé) výzvy k prímeriu, že...
Azda aj recipročne protieurópsky Netanjahu by mohol vziať na milosť ideu, že politická Európa je na strane Izraela. (S výhradami, ktoré neobstoja, ale byť musia.)
Tu by sa chcelo aj pozitívne uzavierať, ale... Návrat státisícov utečencov do bývania na libanonskej hranici, odkiaľ ich vyhnali „hizballácke“ rakety a drony, je argument dostatočný.
Izraelská opozícia a s ňou pol sveta však veria, že hlavným motívom otvorenia severného frontu bolo zahovoriť a oddialiť vymáhanie zodpovednosti za 7. október. Jej najväčší diel, čo nepoprie nikto, ide za Netanjahuom.
A tvrdenie časti expertíz – časti trikrát podčiarknuté –, že libanonský front je, respektíve môže byť dlhší krok do svetovej (jadrovej) vojny než napríklad (verme) Putinova prehra na Ukrajine, je ďalší veľký až existenciálny otáznik nad Netanjahuom.
Najdlhšia vojna Izraela – hneď prvá, 1948 – trvala desať mesiacov. Šesťdňová (1967) a ďalšie menšie trvali dni a týždne.
Nuž a nech aj bezpečnostne akokoľvek excelentný, ale iba osemmiliónový štát jednoducho nemá ekonomicky ani vnútroštátno-politicky – trebárs už len blázniví ortodoxní čitatelia talmudu – na to, aby viedol vojnu ďalších iks rokov. Nuž, „rok po“ neexistuje strategicko-národnooslobodzovaco zásadnejší otáznik než toto.
