Autor pracuje v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe
Cesta, po ktorej Rusko dlhé roky kráča, je slepou uličkou. Vedie k ekonomickému zaostávaniu, plytvaniu ľudskými i materiálnymi zdrojmi a k rastúcej izolácii krajiny.
To najhoršie a najnebezpečnejšie pre zvyšok sveta však je, že Moskva je skalopevne presvedčená o správnosti svojej cesty, a preto ešte pridáva plyn.
Ak sa nič nezmení, na konci Rusko čaká priama zrážka so Západom v podobe otvoreného vojenského konfliktu. Človek by povedal, že do niečoho takého by šiel len blázon. Ruské vedenie už však porobilo toľko strategických hlúpostí, že očakávať od neho elementárnu schopnosť triezvo uvažovať je samo osebe na hranici šialenstva.
Doma ako za Stalina
V Rusku panuje tá istá politická garnitúra viac než dvadsať rokov, a to, akým smerom sa jeho spoločnosť a politika vyvíjajú, už čoraz viac pripomína Sovietsky zväz za Stalina. Akákoľvek opozícia je vo väzení a jej predstaviteľov ohrozuje vysoko infekčný syndróm predčasného úmrtia.
Annu Politkovskú zastrelili. Borisa Nemcova tiež. Prigožinovi spadlo lietadlo. Litvinenko pojedol polónium. A celkom nedávno prišlo Navaľnému na druhý pokus tak zle, až z toho vo väzení umrel.
V Španielsku zas ktosi vyprázdnil zásobník do bývalého ruského zbeha a Skripaľ sa vo Veľkej Británii zachránil tiež asi len vďaka prozreteľnosti.
Celá spoločnosť, nehovoriac o jej politickom vedení, sa stáva paranoidnou a zjavne trpí pocitom ublíženia a vonkajšieho ohrozenia v najväčšej krajine na svete. Presvedčením o vlastnej výnimočnosti a úlohe v dejinách jej pritom môže konkurovať už asi len Nemecko tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.
Z prezidenta sa stáva neomylný vodca, nesmrteľná modla na politickej scéne.
