Autor pracuje v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe
Boje na Ukrajine prebiehajú už tretí rok. Napriek dobrodružstvu s dobýjaním Kurskej oblasti Ruska sa pritom Kyjevu viac než dvanásť mesiacov nedarí zvrátiť celkovú dynamiku. Každý týždeň prichádza o ďalší malý kúsok vlastného územia. Tento mesiac ruská armáda obsadila Vuhledar, a tak nálada, pochopiteľne, nie je príliš ružová.
Na vojnu sa však netreba dívať len z krátkodobej perspektívy toho, ako to práve vyzerá na fronte. Veď aj v tejto vojne sme už zažili zopár obratov. Optimizmus z jesene 2022, keď Ukrajinci oslobodzovali okolie Charkova, vystriedal pesimizmus po páde Bachmutu.
Nasledovali nádeje vkladané do minuloročnej ukrajinskej letnej ofenzívy, aby prišlo k ďalšiemu sklamaniu aj v podobe ústupu z Avdijivky. To zas nahradila eufória z vpádu ukrajinských síl na ruské územie.
Vojna má však prinajmenšom rovnako dôležitý dlhodobejší dosah. Trochu širší obraz by nám preto mohol byť len nápomocný pri hľadaní udržateľných riešení pre európsku bezpečnosť.
Ťažké chvíle a vidina prímeria
Znie to asi trochu čudne, keďže má dnes Moskva v bojoch navrch, no Rusko vojnu na Ukrajine nevyhrá. Putin chcel obsadiť Kyjev a zmeniť tam režim. To sa mu nepodarilo a už ani nepodarí.
Túto vojnu však nevyhrá ani Ukrajina. Chcela oslobodiť Ruskom okupované územia, ale tento cieľ už nedosiahne.
Najlepšiu šancu mala minulý rok v lete a nepodarilo sa to. Je preto možno načase prestať hovoriť o víťazstve a začať rozmýšľať o tom, čo by sa dalo označiť za úspech.
