Autorka je právnička, pôsobí v Ústave štátu a práva SAV
Názov Palestína som po vojne počula na ulici v rozhovore dospelých ľudí často. Otec mi povedal, že je to názov územia bývalého židovského štátu. Častejšie a viac som však po roku 1948 počula a čítala v novinách názov Izrael. To bol názov nového židovského štátu.
O tom, ako sa v mnohých štátoch, predovšetkým v Nemecku, k Židom zachovali cez vojnu, som sa tiež dopočula. Boli to napríklad správy zo súdneho procesu v Norimbergu s najvyššími nemeckými nacistami. Adolf Hitler medzi nimi chýbal, lebo sa zabil.
Vedela som, čo je to súdny proces, a vedela som, že tí, ktorých v Norimbergu súdili, boli zodpovední za vraždenie mnohých ľudí v Európe, predovšetkým Židov.
Aj to som vedela, čo to znamená, pretože som bola raz na súde v Bratislave, kde na pojednávaní ukazovali Jozefovi Tisovi zavraždených ľudí: tak nemeckým gestapom, ako aj slovenskými členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
Otec mi vtedy povedal, dobre sa dívaj. Raz ti budú hovoriť, že to, čo teraz uvidíš, sa nestalo. Píšem o tom preto, lebo tak to aj bolo.
Oveľa horšie sa to však počúvalo Židom, ktorí prežili holokaust a po vojne sa snažili dostať do Palestíny. Veď v Európe sa väčšina z nich nemala ku komu vrátiť.
No v Palestíne, patriacej v tom čase ešte pod správu Veľkej Británie, v budúcom štáte Izrael, neboli mnohí dovtedajší židovskí obyvatelia voči nim milí. Obviňovali ich, že sa nechali biť, prenasledovať, vraždiť a nebránili sa.
A tak v novovzniknutom štáte Izrael žili a žijú okrem arabského obyvateľstva aj dve základné skupiny Židov – potomkovia predvojnových „starousadlíkov“ a potomkovia tých Židov, ktorí prežili holokaust.
Obidve skupiny si zachovali v rodinách „svoje“ dejiny a obidve sa podľa nich aj v súčasnosti správajú.
Tí, ktorých predkovia prežili holokaust, sa teraz bránia a tí, ktorých predkovia boli cez vojnu v Palestíne, hovoria o mieri.
