Venujme minútu ticha jazyku slovenskému, neraz aj rodnému. Nieto chvíle počúvania rozmanitých verejných postáv z verejne dostupných zdrojov, že by človek netrpel sťa krvilačný bastard alebo hocijaký iný pes.
Tak napríklad Roman Michelko sa nazdáva, že premiér Robert Fico neprekročil červenú čiaru, keď vo verejnom priestore napajedene vykrikoval, že žurnalisti sú krvilační bastardi.
Nuž, je to názor, na ktorý má pán Michelko iste právo a my zas môžeme z tohto názoru analogicky vyrozumieť, že v médiách možno krvilačnými bastardmi volať politikov, napríklad zo Slovenskej národnej strany. Našťastie, to zároveň znamená, že nemusíme, nie sme totiž na povel, ako sa niektorí politici snažia presviedčať verejnosť.
Súčasne sa určité postavy súčasnej koalície pokúšajú tvrdiť, že Igor Matovič nebol kritizovaný pre svoj jazyk. A to už nie je názor, ale hoax, prípadne klamstvo. Opak možno ľahko doložiť. A nejde len o nadávky.
Pred zhruba dvoma rokmi Matovič tvrdil, že „toto sa dialo v tridsiatych rokoch minulého storočia... aj Hitler mal presne takýchto novinárov.“ Túto stupiditu vystupňoval (dodnes nesplneným) sľubom, ako zverejní mená novinárov, ktorých výkon si možno kúpiť za päťsto eur. Ako bolo uňho zvyčajné, mená ani dôkazy nepriniesol vôbec nikdy a ostal po ňom len opľutý rečnícky pultík.
Niekedy však možno počuť ešte oveľa horšie veci.
