V očakávaní prvého „naozajstného“ rozpočtu Ladislava Kamenického sme boli ako na ihlách, hrýzli sme si nechty a utierali si znojom orosené čelo. Jeho slová o tom, ako vlády OĽaNO (a Ľudovíta Ódora, bububu!) rozvrátili verejné financie, totiž sľubovali takmer zázračné uzdravenie.
V šotoch o európskych fondoch sa chválime minimálnou nezamestnanosťou, ekonomika sa vrátila pred covid a Kamenický z nej pre rozpočet vytiahol takmer tri miliardy, takže stačí prestať rozhadzovať a deficit by pod tri percentá stlačil aj rozumovo menej obdarený fiškálny ostriež.
A pozrime, z nejakých dôvodov to koalícii vyšlo na deficit na úrovni, aký sme mali v asi najhoršom covidovom roku 2021. Pretože ak aj nejaké dávky škrtla, poschvaľovala ešte vyššie.
V preklade, keď sa dnešná koalícia a včerajšia opozícia sťažovala na neudržateľné financie, neprekážalo jej rozhadzovanie peňazí vidlami ako také. Prekážalo jej, že sa jej takto stenčuje priestor, aby to vykonávala ona. Veď sme si aj mysleli.
