Autor je prekladateľ a publicista
Futbalový zápas medzi Slovenskom a Švédskom som sledoval v istom pohostinstve. Pri vedľajšom stole sedel so svojimi kamarátmi muž, ktorý už len svojou prítomnosťou vlastnil nielen ten stôl, ale aj kamarátov, futbal a vlastne celý svet.
Podľa všetkého mal pomerne komplikovaný vzťah s útočníkom Dávidom Strelcom: podľa neho nevie behať ani strieľať, nie je dosť robustný ani dosť technický, jednoducho nevie hrať futbal ako taký, je zbytočný a okrem toho ešte aj debil, no a keďže ho tréner postavil, tak je debil tiež a vlastne sa to isté dá povedať o všetkých a celý ten futbal nestojí za nič.
Nevyrušilo ho ani to, že Dávid Strelec dal oba slovenské góly (boli to náhody). Keď pred koncom zápasu striedal, nasledoval od tohto odborníka prúd urážok. On by to určite urobil lepšie, keby dostal šancu. Ale nedostal.
Nebuďme ako ten muž; takých ľudí nemá nikto rád. Buďme ako Dávid Strelec.
Teraz sa hneváme
Na Slovensku to nejde tak, ako by sme chceli. Nič sa nerobí, a ak sa náhodou robí, tak niečo úplne iné a úplne inak, riešia sa prinajlepšom podružnosti a zbytočnosti. Je zle a nebude lepšie.
Ľudia si zvolili Roberta Fica a aj napriek takýmto evidentným zlyhaniam sa nič nemení a naďalej ho podporujú. Nemenia názor, a ak náhodou áno, tak vôbec nie tak rýchlo a takým spôsobom, ako by podľa nás mali.
Ľudia si navyše myslia kadejaké veci, a mali by si myslieť iné veci – tie veci, ktoré si myslíme my, takým spôsobom a v takej miere ako my. Akurát, že ani my si všetci nemyslíme to isté a v tej istej miere.
Fico nič nerobí a to je zle, lebo niečo by robiť mal, ale zároveň je to aj dobre, lebo ak nič nerobí, ľudia si to všimnú, lenže opäť – ak si to aj všimnú, vôbec z toho nevyvodia to, čo by podľa nás mali, no a z toho vyplýva, že sa to s nimi nedá a Slovensko je stratené (veď ako inak s takými ľuďmi).
