„Keď došlo k vražde, napadlo vám jeho meno ako prvé z podozrivých?“ spýtal sa novinár portálu aktuality.sk Ivana Kočnera, keď sa dva roky po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej rozprávali o jeho bratovi Marianovi.
„V zásade áno,“ odpovedal mu Ivan Kočner.
Krátko predtým tiež vypovedal na polícii o tom, že v minulosti počul brata Mariana hovoriť o likvidácii novinára.
Ivan Kočner teraz zomrel. No jeho kroky a rozhodnutia by sme si mali zapamätať.
Čo pre nás znamená rodina?
V našej kultúre je pre mnohých ľudí rodina na prvom mieste. A „trúsiť do vlastného hniezda“ nie je bežné.
Príbeh bratov Kočnerovcov ukazuje, že niektorých z nás život v tomto smere preskúša. A ocitneme sa v situácii, keď si musíme vybrať.
Ivan Kočner sa na takejto križovatke postavil na stranu dvoch rodín, ktoré dovtedy osobne nepoznal: v období súdneho procesu pohostil rodičov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vo svojej kaviarni.
A keď odpovedal na otázky polície a novinárov, pred pokojom vo vlastnej rodine uprednostnil verejný záujem. „Nemusel som to urobiť,“ povedal v tom čase novinárovi Vagovičovi, „ale vnímal som to ako svoju občiansku povinnosť.“
Premýšľam, koľkí by sme mali silu si vybrať si v jeho situácii práve túto cestu.
Pozoruhodné zároveň je, že v jeho vyjadreniach nebola voči bratovi ani štipka zlosti či roztrpčenosti. Išla z nich predovšetkým ľútosť.
„Prežili sme spolu detstvo, pekné momenty,“ povedal novinárovi Vagovičovi o vzťahu s bratom. „Urobil aj zásadné a dobré veci. Dnes sa však o nich nehovorí. Viem, že spolufinancoval napríklad nákup zdravotníckych zariadení do jednej z nemocníc.“
Aj psychologické výskumy ukazujú, že naše prežívanie môže mať mnoho vrstiev: môžeme cítiť hanbu, bolesť a hnev a popri nich aj ľútosť a empatiu. Môžeme si ceniť spomienky na pekné chvíle s blízkym človekom a zároveň si od neho vytvoriť odstup a urobiť to, čo považujeme za správne.
Naša lojálnosť voči rodine je zdravá a pochopiteľná, no nemá byť absolútna. A sú aj situácie, keď svoju rodinu chrániť jednoducho nesmieme.
