Autor je poslanec NR SR za Progresívne Slovensko
Predstavte si, že sa chystáte zaviesť novinku. Teda nie celkom novinku, lebo vo svete už kde-tu funguje. Aj preto sa Európska únia rozhodla, že zber textilu by mal fungovať aj na jej území. A nejdete ani úplne od začiatku, lebo už predošlá vláda vám zásadné dokumenty pripravila.
Ako málo by ste museli téme rozumieť alebo sa o ňu (ne)zaujímať, aby ste napriek tomu obciam poslali o nej ani nie dvojstranovú metodickú príručku so 466 slovami? Tak toto je slovenský antiminister životného prostredia Tomáš Taraba. Ešte sa ohradil proti môjmu konštatovaniu, že má príručka nízku obsahovú úroveň.
V odpovedi na moju interpeláciu však prezradil aj niečo, čo možno nechcel. Priznal, že odpadové politiky mu nepripravujú výhradne odborníci na problematiku, ale firmy, ktoré na nej môžu zarábať. Firmy, ktoré osud recyklácie nezaujíma. Proti môjmu hodnoteniu manuálu sa totiž ohradil „s ohľadom na kolegov, ktorí na jeho tvorbe spolupracovali, vrátane zberových spoločností“.
Taraba sa tak pred vytvorením metodiky nepýtal odborníkov na zber a recykláciu textilu, nevyužil kompletnú štúdiu, ktorú na ministerstve našiel po menovaní do funkcie. Svojou „metodickou príručkou“ pobúril nielen mňa. Združenie miest a obcí ju považuje za „nedostatočnú“, Únia miest Slovenska za „mätúcu, zavádzajúcu a nepresnú“.
Koho zaujíma, či sa bude recyklovať
Aj samosprávy by uvítali, keby s nimi envirorezort iniciatívne komunikoval a svoje návrhy vopred prediskutoval na odbornej a partnerskej úrovni. To však Taraba nepovažoval za potrebné, namiesto toho sa radil so zberovými spoločnosťami.
Ktoré to boli? Tie, ktoré sa už roky špecializujú na zber textilu? To sotva. Nemusíme dlho hádať, kto by ochotne spolupracoval na „metodickej príručke“ tak, aby mu bola napísaná na mieru. Napríklad niekto, komu je úplne jedno, kde vyzbieraný textil skončí, pokojne aj na skládke.
Zákon totiž na takúto možnosť nemyslí, a tak ju nezakazuje. Netrápia sa s tým ani autori ministerského výtvoru. Znie úplne tak, akoby ho písali ľudia, ktorí zarábajú na zbere odpadu bez ohľadu na environmentálne následky. Nepotrebujú rozlišovať medzi opätovne využiteľným textilom a odpadovým textilom.
Keby to totiž potrebovali, do príručky by sa dostali aj odporúčania pre samosprávy, ako odlíšiť tieto dve skupiny. Ukázala by prípustné poškodenie či znečistenie, ktoré textilu ešte nebráni vrátiť sa do obehu a ktoré už ho definuje na recykláciu do izolácií či výplní.
Autormi „metodiky“ budú asi subjekty, ktoré na zbere odpadu zarobia bez ohľadu na to, či je textil súčasťou zmesového odpadu ako doteraz, alebo sa vyčlení do samostatnej odpadovej nádoby. Zarobia dokonca ešte viac, môžu si začať účtovať vývoz nových nádob. Hoc aj prázdnych, lebo do zle nastaveného zberu sa obyvateľstvo efektívne zapojí len ťažko.
Fakturovať sa to bude. A samosprávy? Vy plaťte!
Ako si stanoviť ciele?
V „metodike“ chýba základná vec. Ako si stanoviť cieľ zavedenia zberu textilu. Či tebe, milý čitateľ, milá čitateľka, sa nezdá, že ak sa robí niečo bez zadania jasného cieľa, zvyčajne to nemá veľký úspech? Cieľom zavedenia zberu textilu nemôže byť len nekonkrétne „zavedenie zberu textilu“.
Vieme pomerne presne, že na Slovensku máme potenciál vyzbierať približne 60-tisíc ton, z čoho v súčasnosti zbierame necelých desaťtisíc. Ako zabezpečiť, že aj tých chýbajúcich 50-tisíc ton vyzbierame, zachránime pred skládkovaním a znovu použijeme alebo zrecyklujeme?
Každá samospráva by si mala zadať svoj cieľ, na ktorý naviaže konkrétne pravidlá zberu. Vypočíta si ho jednoducho: súčasný výsledok v zbere textilu plus päť percent zo zmesového odpadu. Treba rátať s nábehovou krivkou v závislosti od nastaveného systému zberu. Považujem za realistické dosiahnuť po prvom roku 60 až 65 percent potenciálu.
O tomto by sa malo písať v „metodike“. Namiesto toho si svoje vzorce musia vymýšľať samotné samosprávy. Na čo im je „metodika“ bez konkrétnej metodiky?
Obciam by tiež pomohlo, keby „metodická príručka“ obsahovala návod, ako efektívne zbierať textil na opätovné použitie a ako odpadový na recykláciu. Odborné organizácie Zero Waste Europe či WRAP odporúčajú pre „re-use“ textil posúvanie do obehu v centrách opätovného použitia, cez charitatívne organizácie a swapy.
U nás by pomohli štátom poháňané podporné mechanizmy na budovanie re-use centier v samosprávach. Prvé lastovičky ako bratislavské KOLO či trnavská Baterkáreň už máme, určite by dokázali svojím know-how pomôcť iným. Rovnako u nás už roky viaceré spoločnosti zbierajú odevy na ďalšie využitie prostredníctvom kontajnerov. Títo všetci by mali čím prispieť do obsahu príručky, no nikto sa ich nepýtal.
A potom je tu odpadový textil. Metodika by mala pomôcť samosprávam s nastavením vhodnej frekvencie vývozu, ale aj kontajnerov samých osebe. Kam umiestniť kontajnery a ako často ich vyvážať, ak chceme dosiahnuť 65-percentnú hranicu zberu? Aké konkrétne opatrenia realizovať, aby sa do triedenia zapojili obyvatelia a obyvateľky? Pasportizovať kontajnery, monitorovať ich alebo skôr merať pokles textilného odpadu v zmesovom odpade?
Kto zaplatí účet?
Okrem toho, že minister je rozhorčený mojím hodnotením jeho „metodickej príručky“, sa o odpady príliš nezaujíma. Jediné, čo od neho dlhodobo počúvame, je, že sme skládková veľmoc a mali by sme vybudovať viac spaľovní. Keď odpad spálime, už nás viac nebude trápiť? Naopak.
V zmesovom odpade už dnes spaľujeme priveľa využiteľných materiálov, okrem mnohého iného aj textilu. To Tarabu nezaujíma. Možno práve preto hodil svojou „metodickou príručkou“ náklady na zber textilu na krk samosprávam. Rozumej: obyvateľom a obyvateľkám. Lebo veď ľudia platia málo, prečo by nemohli viac?
Možno preto je ministrovi životného prostredia jedno, koľko textilu sa skutočne vytriedi a využije. Faktúry budú uhradené, a nie zo štátneho. Z cudzieho sa ľahko dáva.
