Keď mal môj syn asi dva alebo tri mesiace, stretli sme vo výťahu staršiu susedku. Nazrela do kočíka, spýtala sa, ako sa bábätko volá, a jedným dychom dodala: „Užívajte si to! Veď tie deti tak rýchlo rastú!“
Usmiala som sa. Cez zaťaté zuby.
Nech vyrastie aj hneď!
V tých dňoch a týždňoch som pociťovala asi všetko okrem pôžitku a radosti z materstva. Pár dní predtým sme museli ísť von kočíkovať o jednej v noci a potom aj o štvrtej ráno, aby dieťa konečne prestalo po dlhých hodinách plakať a zaspalo. Bol február a marec.
O užívaní si týchto chvíľ nebolo reči, celé týždne som sa snažila iba pretrpieť. Prežiť.
Predtým, než sa mi narodilo dieťa, som sa dlho a dôkladne pripravovala. Teoreticky, mentálne aj fyzicky. Myslím si, že je to nutnosť, pretože verím, že šťastie praje pripraveným. Pomohlo mi aj to, že ako novinárka som často písala o témach súvisiacich s pôrodmi, s materstvom, s dojčením, s mentálnym zdravím či prístupom k deťom. Vedela som, že krátko po pôrode ma môže zasiahnuť baby blues, a poznala som aj, čo si na sebe všímať, keby ma náhodou postihla popôrodná depresia.
A hoci som mnohé z týchto symptómov v priebehu mesiacov na sebe pozorovala, ešte stále neutvárali celý obraz a niečo mi v mozaike môjho stavu chýbalo.
Môj syn sa narodil predčasne a prvé týždne života mal rôzne zdravotné problémy. Boli to dni, týždne a mesiace, ktoré sa vliekli celú večnosť a nechcela som si ich užívať. Chcela som, aby sa konečne skončili.
