Autorka je redaktorkou českého Deníka N
V Rusku prudko rastie počet takzvaných nalievarní, akýchsi bufetov pre širokú verejnosť. Viem prečo.
Treba však začať v deväťdesiatych rokoch, keď som prvýkrát prišla na chuť špinavým búdam, kde si ruský človek otupoval mozog alkoholom, aby sa mu zdal život prijateľnejší.
Po rozpade Sovietskeho zväzu boli takéto výčapy jeho pútavou až romantickou pripomienkou. Potom sa zdalo, že ich nahradia európsky vyzerajúce nočné kluby. No teraz sú tzv. riumočnaje (od ruského riumka – sklený pohár na alkohol) späť aj so svojím hlavným poslaním – vymývaním mozgov.
Výčapy alebo „nalievarne“ sa im hovorí preto, lebo v nich čapujú, nalievajú lacný alkohol. Bary, kde sa ľudia zabávajú, tancujú, veselia sa, či nebodaj diskutujú, sú na ústupe. Vracia sa rýchle pitie postojačky, bez veľkých rečí a zdržiavania sa politickými vtipmi či debatami.
To aspoň tvrdia oficiálne štatistiky a ruskí experti na obchodovanie s alkoholom.
Darček od Chruščova
Najskôr si musím zaspomínať. A tiež sa priznať, že ruské „snack-bary“ sú jednou zo životných skúseností, ktoré ma približujú chápaniu kolektívneho ruského smútku. Tak, ako fungovali v sovietskej ére, nemajú obdobu. Sparťanský spôsob pitia alkoholu je Rusom skrátka vlastný.
Prvé „nalievarne“ otvorili v Moskve v roku 1954. Bol to vlastne darček. Nový generálny tajomník komunistickej strany Nikita Chruščov si tak chcel nakloniť smädný ľud a umožniť mu rýchle popíjanie bez zbytočných rečí.
Dovtedy bola kultúra pitia v sovietskom Rusku na takej nízkej úrovni, že sa o kultúre ani nedá hovoriť. Ako to opisoval moskovský novinár Leonid Repin: Muži prepíjajúci obsah svojich peňaženiek v podchodoch domov ako revolucionári, ktorí sa zišli na schôdzi v podzemí, si teraz môžu zájsť do zariadenia zodpovedajúceho príležitosti, šnupnúť si tabak a všetko inteligentne zajesť chlebíčkom.
Tak to skutočne bolo. Muži v obnosených kožuchoch, kabátoch a bundách, pretože bufety nemali šatne, postáli pár minút a pokračovali ďalej. Cieľom bolo rýchlo sa uvoľniť cestou z práce.
Ako také kultúrne prostredie vyzeralo v podaní iného spisovateľa? Petrohradský tvorca Valerij Popov píše: Na rohu Majakovského a Nekrasova je príšerná riumočnaja, preplnená beznohými invalidmi. Vanie odtiaľ zápach ovčieho rúna, samé nešťastie, krik a bitky... Títo veteráni, bývalí dôstojníci aj vojaci.
Tieto jednoduché zariadenia rýchleho pitia zasiahlo v roku 1985 obdobie temna, keď generálny tajomník strany Michail Gorbačov vyhlásil vojnu alkoholizmu a presadil „suchý zákon“. Rusi začali páliť alkohol doma. Kto to nedokázal, musel sa uspokojiť s voňavkou alebo inou náhradou.
Moja najmilšia riumočnaja v paneláku pri lese
Keď som v deväťdesiatych rokoch prišla do čerstvo rozpadnutého Sovietskeho zväzu, nalievarne boli na každom rohu. Moja najobľúbenejšia „riumočnaja“ bola na sídlisku Jasenevo. Zájsť na riumku, teda na pohárik, na panáka, znamenalo dať si predovšetkým tvrdý alkohol, často nalievaný do kdejakých nádob vrátane škatúľ z papiera.
Nie všade však čapovali prevažne biely alkohol. Potom sa tieto „občerstvovacie zariadenia“ nazývali podľa hlavného sortimentu – pivnaja, vodočnaja či koňjačnaja.
Tieto „Chruščovove bufety“ nie sú krčmy, ako ich poznáme, kam prídete na pár pív či panákov a pritom hodiny nahlas debatujete o politike alebo o ženách.
Dôležité je, čo sa v ruských nalievarňach deje a aké sú ich špecifiká. V riumočnej sa nezdržíte, všetko sa odohráva „na stojáka“. Nedá sa sadnúť, iba spadnúť. Zákazník často prichádza s vlastnou nádobou, načapujú mu a on ešte po svojich odchádza. Do nemoty sa spije až doma.
