Autorka je spisovateľka
Čakáreň u lekárky. Zdvorilo zodpoviem otázku starej panej, potom ďalšiu a zaraz ma vníma ako vhodnú adeptku na malú čakárenskú konverzáciu.
„Chcela som sa objednať do zdravotného strediska tam pri nás, ale nemajú ani papier na záchode. Tak som sa objednala tu.“
„Aha,“ prikývnem, hoci si nespomínam, že by sa tu niekedy na toaletách vyskytol onen cenný papier.
„Viete, ja mám celkom iné názory ako väčšina,“ zdôveruje sa mi pani ďalej. „Veď aj ten Huliak, no uznajte, to ako povedal tej žene, že suka...“
Áno, uznávam. Pani sa nadýchne a spustí: „Minule mi jedna známa hovorí, že to zdravotníctvo bolo za komunistov lepšie. A ja som sa doma zamyslela, a fakt! No nie?“ ďobne ma sprisahanecky do ramena.
„To si nemyslím,“ oponujem iba mierne, ktovie, čo ma tu dnes ešte čaká.
„Ale bol aspoň všade poriadok!“ trvá na svojom stará pani a aby svojim slovám dodala váhu, chytí ma za predlaktie: „A to zdravotníctvo, no uznajte, bolo lepšie! Proste lepšie!“
„Podľa mňa nebolo. Za socializmu stratila profesia lekárov kredit a celé sa to jedine ak znivelizovalo,“ mudrujem a po očku sledujem mlčanlivého chlapíka, lebo nikdy neviete, koho môžete vytočiť dobiela.
„Tak áno, ale zdravotníctvo fungovalo!“ protirečí už nie mne, ale rovno sebe tá zhovorčivá pani a do pľacu hodí ešte niekoľko reminiscencií na staré zlaté časy. Tvrdošijne mlčím, až sa konečne otvoria dvere ambulancie a zavolajú ma dnu.
Cestou od lekárky si vybavujem svoje spomienky na socialistické zdravotníctvo. Prechádzam aj popri nemocnici, kam ma v mladosti náhle priviezla sanitka. Na izbe nás bolo päť či šesť a stolovalo sa na kartóne položenom na radiátore. Ten našťastie hrial, ale toalety a sprcha tu boli v takom zúfalom stave, že som si vždy dobre rozmyslela, či je nutné niektorú z týchto miestností navštíviť. Jedlo bolo hnusné a studené, lekár protivný, z vľúdnejšieho zasa razilo, sestričky unavené.
Keď ma mama prišla vyzdvihnúť (nebola som ešte plnoletá), zavelili jej čelom vzad, vraj ma ešte nepustia. Na vizite sa potom nado mnou zľutovala jedna dobrotivá duša, ktorá sa podujala napísať mi prepúšťaciu správu, pričom gánila na lenivého kolegu. Spomienok by sa vynorilo za fúru a iste by sa našlo aj veľa podobných príhod z našej podivuhodnej súčasnosti.
Áno, so zdravotníctvom prichádzame do kontaktu až na šťastné výnimky všetci, a tak sa k nemu cítime povolaní vyjadrovať. Ale verte, či nie, za komunistov (a komunistky, aby sme boli aj v tomto prípade korektní) nefungovalo lepšie nič. A ten toaletný papier predávali ako kôpku drsných zažltnutých lístkov, kým sa konečne nezjavili aj spočiatku takzvané podpultové kotúčiky.
