Autor je doktorand na Trinity College v Dubline. Pracoval v Inštitúte finančnej politiky a v Kancelárii prezidenta SR
Používať príklady z nacistického obdobia je vždy chúlostivá záležitosť. História koncernu IG Farben však ponúka zaujímavú paralelu na osvetlenie motivácií a aktivít našich najmocnejších podnikov nielen v mediálnej, ale aj v širšej spoločenskej sfére.
IG Farben sa spája s najhoršími zverstvami nacistického režimu. Je zdokumentované, že jeho inžinieri a inžinierky sa dobrovoľne predháňali vo vylepšeniach s cieľom zvýšiť smrtiacu kapacitu plynových komôr. Aj vďaka technickým riešeniam tejto firmy mohlo vyvražďovanie počas druhej svetovej vojny nadobudnúť masové rozmery.
Podpora nacizmu ľahko a rýchlo
Partnerstvo IG Farben s Hitlerom nevzniklo na základe osobných ani ideologických sympatií. Podľa nemeckého historika Adama Tooza mala spolupráca oveľa prozaickejší dôvod. Na jej počiatku bolo jedno zlé biznisové rozhodnutie a z neho vyplývajúca neistota a strach o budúcnosť podniku.
IG Farben vznikol fúziou viacerých firiem v roku 1925. Z hľadiska objemu a škály výroby bol najväčším chemickým koncernom na svete. Podnik v prvých rokoch svojej existencie podporoval umiernenú politiku weimarského režimu a návrat Nemecka do medzinárodného spoločenstva.
Obhajoval vo vtedajšom Nemecku mimoriadne nepopulárne platenie vojnových reparácií a všeobecnú liberalizáciu zahraničného obchodu. V odmietaní ekonomického a politického nacionalizmu bol výnimkou medzi vtedajšími nemeckými veľkopodnikateľmi.
Pre pochopenie hodnotovej premeny IG Farben je nutné poznať širšie súvislosti. Počas celých dvadsiatych rokov prevládal vo svetovej ekonomike pesimizmus ohľadom možného vyčerpania zásob ropy. Strach z nedostatku ropy sa zrkadlil v relatívne vysokých cenách.
Už začiatkom dvadsiatych rokov sa však vedcom okolo Carla Boscha podarilo objaviť proces, ktorý umožňoval vyrábať benzín a iné chemické produkty z uhlia. Pre IG Farben to predstavovalo skvelú investičnú príležitosť.
Koncern investoval veľké zdroje do výstavby nového závodu na výrobu syntetického benzínu. Tesne pred jeho dokončením sa však v Texase objavili nové ložiská ropy a jej cena skolabovala. Investícia IG Farben bola odrazu nerentabilná. Ziskovosť drahého závodu bola podmienená zavedením dovozných ciel a ochranou nemeckého trhu pred importom lacnej ropy. Tomu sa ihneď prispôsobila aj širšia stratégia podniku.
Koncern, ktorý ešte nedávno podporoval politický pragmatizmus, multilateralizmus a ekonomický liberalizmus, a preto bol v priamom spore s nacionalistickými a izolacionistickými predstavami Hitlerovej NSDAP, sa v priebehu pár mesiacov premenil na jedného z hlavných podporovateľov nacistov. Pred kľúčovými nemeckými voľbami v marci 1933 bol IG Farben už najväčším firemným sponzorom nacistov.
Naspäť k izolacionizmu
História amerického US Steel ponúka obdobný, ale menej kontroverzný príklad prevracania korporátnych kabátov. Po druhej svetovej vojne bol koncern technologicky aj kapacitne suverénnou svetovou jednotkou. Oceliarske závody v Európe a Ázii boli v troskách. U. S. Steel bol vtedy zároveň jedným z najväčších advokátov odstránenia obchodných bariér a liberalizácie zahraničného obchodu. Svojou váhou a politickými konexiami prispel k odklonu americkej politiky od historicky zažitého izolacionizmu.
Situácia sa zmenila na začiatku 70. rokov. Podnik technologicky upadol a ocitol sa pod tlakom zahraničnej konkurencie. Jeho reakciou bolo strašenie pred dovozom „neamerickej“ ocele a lobovanie za ochranárske clá a kvóty. Tohto návyku sa nezbavil dodnes.
Podobných príkladov by sa dalo vymenovať mnoho. Zmyslom nie je rozdeliť podniky na dobré – globálne orientované a zlé – izolacionistické. Izolacionistická či globalistická hospodárska politika nie je sama osebe dobrá ani zlá alebo správna či nesprávna. Zmyslom je ilustrovať, že ciele presadzované firmami sú podmienené kondíciou, podmienkami a štruktúrou trhu, na ktorom pôsobia.
Čo má toto pozorovanie spoločné s dnešnou situáciou na Slovensku? Keď sa človek začíta do rebríčka najbohatších Slovákov od časopisu Forbes, zarazí ho, že zo stoviek firiem, ktoré vlastnia slovenskí boháči a boháčky, sa takmer žiadna nepresadila v zahraničnej konkurencii.
Konečný výsledok: stagnácia
Pri prehliadke majetku slovenských milionárov možno narátať tri, možno štyri firmy, ktoré uspeli v konkurenčnom boji a svoje zisky čerpajú primárne zo zahraničných trhov. Ostatné firmy tvoria zisky v špecifických domácich sektoroch, ktoré sú z podstaty ťažšie penetrovateľné zahraničnou konkurenciou, sú dôležitými dodávateľmi štátu či ťažia zo zažitého spotrebiteľského sentimentu.
Dokazujú to aj štatistiky Eurostatu, podľa ktorých je Slovensko na jednej strane lídrom v exporte a jednou z najotvorenejších ekonomík sveta. Zároveň však platí, že exportný výkon firiem vlastnených občanmi Slovenska je jeden z najslabších v celej EÚ. Firmy, ktoré nevedia uspieť v zahraničí, sa prirodzene orientujú na budovanie nadštandardných vzťahov s domácou politickou mocou.
Príliš tesný vzťah biznisu a politiky je živnou pôdou pre korupciu a nadraďovanie súkromného záujmu na úkor verejného. Korporativizmus, izolacionizmus a ekonomický nacionalizmus, ktorý z obchodných dôvodov presadzujú firmy kriticky závislé od domáceho trhu, môže krátkodobo priniesť stabilitu, ale v dlhodobom horizonte až priveľmi často ústi do predražených a nekvalitných tovarov a služieb a stagnujúcej životnej úrovne obyvateľstva.
Nanešťastie, nič nenasvedčuje tomu, že by sa táto situácia v najbližšom čase na Slovensku zmenila. Stále čakáme na generáciu podnikateľov a podnikateliek, ktorá by dokázala výraznejšie preraziť v zahraničí.
V užšej ani širšej spoločenskej debate preto neexistuje takmer žiadny protitlak od podnikateľov, ktorí nie sú odkázaní na priazeň našej vlády, lebo uspeli aj mimo Slovenska. Takíto podnikatelia majú prirodzene iný názor na smerovanie hospodárskej politiky či definovanie vzťahov v trojuholníku občan-firma-štát ako ich kolegovia, ktorých biznis stojí a padá na slovenskom trhu či slovenskej vláde.
V tom spočíva paralela medzi tragédiou koncernu IG Farben a nedávnymi aktivitami vlastníkov istých slovenských médií. Podobne ako v prípade IG Farben a NSDAP v tom nie je nič osobné. Ide len o biznis.
