Politika vlády voči ruskej agresii proti susednej Ukrajine je od vzniku koalície charakterizovaná submisívnym prístupom k Ruskej federácii a pokryteckým prístupom k nášmu východnému ukrajinskému, mimochodom, tiež slovanskému susedovi.
Charakterizuje ju používanie dvojakej reči - jednej doma k svojmu publiku a druhej k spojencom na rokovaniach v EÚ a NATO alebo s ukrajinskou vládou.
Od koho zo štátnej reprezentácie sme počuli skutočne ostré slová na adresu ruského prezidenta, Ruskej federácie, plné rozhorčenia nad tým, že rozpútali najväčšiu vojnu od skončenia tej poslednej svetovej?
Že tá barbarská vojna zmarila už státisíce životov a spôsobila obrovské utrpenie, že Rusko útočí na civilov, ničí infraštruktúru krajiny s cieľom, aby Ukrajinci v zime mrzli a strácali tak vôľu čeliť agresorovi?
Koľkokrát sme počuli od prezidenta, premiéra, ministra zahraničných vecí tvrdé výčitky Putinovi, že svojou agresiou rozbil medzinárodný bezpečnostný systém, ktorý vznikol na základe Helsinského aktu z roku 1975?
Že jeho politika je imperialistická, že porušil najsvätejšie pravidlo, že hranice možno meniť iba na základe dohody susediacich štátov a nikdy nie silou?
Že otvoril Pandorinu skrinku plnú démonov historického revizionizmu, na ktorý tak príšerne doplatili naši predkovia v podobe Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže?
Slabučké hryzkanie do Ruska
Sme svedkami iba slabučkého hryzkania – Rusko porušilo medzinárodné právo. Aj tieto vyjadrenia sa oslabujú rečami o rusofóbii, ktorá panuje v EÚ.
