Správny krok
Via Albania.
„Preposlať“ tzv. ilegálnych migrantov cez Otrantskú úžinu – medzi „čižmou“ a albánskym brehom –, kde by sa konala azylová procedúra, pripomína do značnej miery britský experiment s (o čosi vzdialenejšou, haha) Rwandou, ktorý – zatiaľ – narazil na súdoch.
Ľudskoprávne námietky treba mať v úcte, ale aj nečakaná výhra SPD (socialisti) v Brandenbursku po tom, čo Nemecko pouzatváralo, resp. nasadilo kontroly na všetky schengenské hranice, hovorí pomerne jednoznačne, že ak chce mainstream odraziť nápor čoraz drzejšej a sebavedomejšej tzv. krajnej pravice, musí hľadať metódy, ktoré skrátka „majú problém“ s medzinárodnými normami, ktoré sa písali a ratifikovali pred viac ako sedemdesiatimi rokmi za úplne iných podmienok, rádovo nižšej „migračnej frekvencie“.
Môžeme mať radi aj rady migrantov, môžeme byť presvedčení, že diverzita je vôľa božia a že budú nezastupiteľní pre budúci vývoj (rozkvet) národných ekonomík, aj celoeurópskej, ale kto nechce, aby Európe vládli Le Penové, salviniovci, Orbánovia, Kicklovia či v neposlednom rade „ficeštókovia“, teraz nech ticho sklopí uši a pozerá sa inam.
Sporný krok
Rušenie InterCity.
Sporný, keďže na jednej strane autor z princípu podporuje – z princípu znamená, že nie je nič dôležitejšie – znižovanie deficitu a dlhu. Na strane druhej konflikt záujmov, v ktorom sa – ako vysokoobrátkový pasažier (najmä kedysi, dnes už menej) – nachádza, stojí na objektívnej argumentácii.
Úspora, (samo)zrejme, nebude žiadna, keďže presne tak, ako boli dotované straty IC vlakov, bude štát nútený podporovať „komerčnú“ leteckú prepravu Bratislava – Košice, ktorá má byť akože náhradou. (Takže úvodzovky na „komerčné“ netreba vysvetľovať.)
Rozdiel strát plus/mínus medzi železničnou a vzdušnou linkou bude s vysokou pravdepodobnosťou zanedbateľný, najmä ak letenka vyjde lacnejšie než IC (aspoň prvá trieda), čo bude zrejme, resp. má byť, akože „prekvapenie“. (Možno nie vždy, ale pre málo obsadené lety.)
Inak, nie je jasné, prečo (všetky) takzvané expresy – šesť hodín medzi Bratislavou a Košicami sa môže nazývať „expres“ iba na Slovensku – musia povinne stáť vo všetkých Margecanoch, Kraľovanoch, Vrútkach a iných dedinách.
Neudalosť týždňa
Pri maximálnej sympatii k Zelenskému rozdiel medzi komunikačným „píár“ päťbodového plánu – pozvánka do NATO, zvýšenie cezhraničného dostrelu, ďalšia obrana, odstrašenie a povojnové usporiadanie – a vecnou bezpečnostno-strategickou realitou je priepastný.
Chápeme, že pred prípadným – nedajbože – nástupom Trumpa sa treba obklopiť (aj) silnými dokumentmi, aby oranžová hlava prišla do reality s čo najzacementovanejšou medzinárodnou podporou a pozíciou Ukrajiny, ale chodiť z metropoly do metropoly so sumarizáciou politicko-vojenských želaní a túžob ako „víťazným plánom“ vyzerá skôr ako bezradnosť.
Kontrarevolučným a bezpečnostným kazisvetom a dezolátom ako Fico sa potom o to ľahšie a náruživejšie fabuluje o konci vojny s „kompromisom“, že za pozvánku do NATO pustí Ukrajina Luhansk a tri štvrtiny Donbasu. (O Kryme nevraviac.)
Neudalosť II
Vyšetrovanie, vyšetrovatelia.
Dá sa opäť iba opakovať: Absurdistan. Prípadne podporiť Fica v diagnostike „strašné, strašné veci“.
Prečo nie? Ak všetko, každá jedna reč, každý pohyb na linke Fico – Šutaj Eštok – Gašpar a spol. pritakáva scenáru, že ideovým cieľom vyšetrovania je (netrestná) obžaloba opozície z (vytvorenia prostredia žičlivého vykonaniu) úkladného atentátu, prečo by do tohto scenára nemalo zapadať „interview“, ktoré atentátnik poskytol komusi minúty či hodinu po zatknutí?
A čo z toho vyplýva? Strašné veci, strašné veci.
Justičná beseda
Rozhodnutie Súdnej rady, že ministerstvo spravodlivosti môže dínom-dánom, čiže ako sa mu páči, kontrolovať spisy na Najvyššom súde, je ďalší a vážnejší než epizodický moment procesu ovládnutia justície.
Aj keby to bola „iba“ kontrola prideľovania, jediná podstatná v klinickom obraze situácie je programová priorita najvyššieho orgánu súdnej samosprávy: podvolenie sa exekutívnej moci, podvolenie sa Ficovi IV.
Tak sa buduje autokracia, radosť pozerať.
Zdravotnícka beseda
Autor sa nechce chváliť ako obvykle, ale to, čo ho udržiava (samozrejme, okrem honorárov) v komfortnom životnom pocite, mieri a porozumení s údelom verejného hyperkritika, je vysoká frekvencia situácií, keď nejaká autorita – politik, expolitik, analytik, inštitúcia (čokoľvek renomované) – vysloví niečo, čo autor spomína niekedy rok, inokedy dva, občas aj päť, desať, prípadne dvadsať.
(Dvadsať: predčasné voľby sú idiotizmus. Pätnásť: Fico je bezpečnostné riziko prvého stupňa a tak ďalej.)
Tentoraz konkrétne toto: „Čoraz väčší podiel na nedostatočných zdrojoch, ktoré idú do zdravotníctva, ide na platy zdravotníckeho personálu (...), takže o to viac sa zväčšuje aj dlh.“
Veru. Z tohto – najrelevantnejšieho – konca doktorské platy ešte nikto nenabral na rohy.
Slová týždňa
„Rusko je najväčšie ohrozenie demokracií všade vo svete, usiluje sa o nový geopolitický poriadok, v ktorom by Putinov režim získal väčší vplyv.“
NÚKIB (Národní úřad pro kybernetickou a informační bezpečnost.)
Vtip týždňa
Beletria Blahu.
Po slovensky písaný text nevyvolal u autora ešte nikdy závraty, preháňanie a erektilnú disfunkciu, všetko v jednom čase. Až prišla v N-ku publicistika, ktorá zlomila históriu.
Čujte, čujte. „Nikdy nebudem čítať žiadnu Blahovu literatúru faktu, ale ak by napísal ozaj hodnotnú poéziu alebo román, ktorý by svojimi parametrami spĺňal (...), bol by som prvý, kto by stál v rade na knihu.“
No toto?? V zmysle „on nič také aj tak nenapíše“ publicista svoj neuveriteľný statement relativizuje, ak však existuje čosi ako absolútna nezlučiteľnosť, tak je to Blaha a hodnotný román. Respektíve Blaha a hodnotné hocičo.
Čo už on môže (čitateľovi, človeku) dať polointeligentné, povznášajúce, zábavné, zamysleniahodné? No.
Snažiť sa o vlastnú tvorbu tam, kde nás zadanie, problém, vec presahujú, sa môže končiť aj fabuláciami nekompatibilnými so všetkým, čo vieme o živote, spoločnosti a prírode. (Nejako podobne to má aj s Banášom.)
Inak, odkedy získala publicitu eštebácka minulosť Milana Kunderu, na motívy vzťahu autora a jeho diela (dá sa oddeliť/nedá sa oddeliť) vyšli v Česku hekatomby reflexií, recenzií reflexií, recenzií recenzií reflexií, esejí, obrán, útokov atď.
Opýtajte sa Šimečku seniora, ten o tom niečo vie, bol (bezprostredne) pri tom.
