Autorka je režisérka
Obec Hybe mala pred pol tisícročím mestské privilégiá. Na námestí obkolesenom renesančnými domami sa konali trhy a v gotickom kostole Všetkých svätých sa modlili potomkovia nemeckých presídlencov. Na konci 16. storočia v ňom našiel miesto posledného odpočinku barón, protiturecký bojovník a zemepán, uhorský Shakespeare, nazývaný niektorými i krvavý básnik, Valentín Balaša.
O, drakšia dieučička než zlato, tebú jest mé serdce jato, k tobe má láska pravá nemení se v žádnem čase; dej, Bože, ať vždy zustáva!
Keď pred sedemdesiatimi rokmi objavil vedec Ján Mišianik vo viedenskej Národnej knižnici Fanchaliho kódex, otriasol odbornou literárnou obcou u nás i v Maďarsku. Pán Mišianik vyniesol zo zaprášených políc na svetlo sveta úchvatnú poéziu písanú v maďarčine a v bohemizovanej slovenčine. Predstavuje najstaršiu ľúbostnú a erotickú poéziu, ktorá vznikla na našom území. Autorstvo slovenských básní je nejednoznačné, ale autorom maďarsky písanej poézie je bezpochyby Shakespearov súčasník, vzdelaný a rozhľadený a súdiac podľa obsahu tvorby, slobodomyseľný Balaša.
Kým u našich južných susedov požíva renesančný básnik veľkú slávu, je pripomínaný, zavedený do učebných osnov a vydávaný, široká slovenská verejnosť o ňom prevažne netuší. Je pre nás totiž príznačné, že ak nejaký autor písal v latinčine, dokážeme mu odpustiť a s jeho osvojením nemáme výrazný problém, zato v prípade, že písal po maďarsky, naše národné cítenie vyhodí poistky a je po hrdosti. A pritom je to nezmysel ako hrom.
Balašu, rovnako ako mnohých v jeho časoch, ktorí sa narodili a žili na našom území, nemožno jednoznačne označiť za Slovákov v tom zmysle, ako príslušnosť k národu chápeme dnes. Slovensko v 16. storočí nejestvovalo a čokoľvek, čo prebudí v obyvateľoch podtatranskej malebnej krajinky potrebu disponovať kodifikovanou podobou jazyka, sa dostaví prinajlepšom o dvesto rokov po tom, ako sa Balaša začne v krypte pod hlavným oltárom obracať v prach.
Jeho identita sa neviazala na národ, ale panovníka, ktorému slúžil, hrady, pôdu a nevoľníkov, ktorých vlastnil, na krajinu, ktorá bola v jeho časoch domovom množstva jazykov a nárečí a do istej miery aj mŕtvolami posiatym bojiskom.
V roku 1593 vytiahol Balaša do Dlhej tureckej vojny, ktorá sa rozhorela po tom, ako sultán Murad III. stratil s Habsburgovcami nervy, keď meškalo odovzdanie ročného tribútu. Po boku uhorskej šľachty dobyl Balaša Osmanmi držané hrady Modrý kameň a Šomošku. Na jar sa však situácia obrátila. Obliehanie Ostrihomu sa stalo Balašovi osudným. V máji mu guľa odtrhla obe nohy a po niekoľkodňovom martýriu naposledy vydýchol.
Balašove básne vyšli v preklade Ľubomíra Feldeka, s nádhernými ilustráciami Kataríny Vávrovej. Si palác, kde chcem byť doma, si ruža, čo krásne vonia nad fialkou tvojho lona.
