Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Viete, že existuje téma, od ktorej v mnohom závisí prítomnosť aj budúcnosť Slovenska? Vec, v ktorej sa napriek dvadsaťročným skúsenostiam nehýbeme vpred? Niečo, čo mnohé krajiny okolo nás zvládajú oveľa lepšie?
Vitajte vo svete eurofondov. Ak máte radi Slovensko alebo aspoň peniaze, čítajte!
Dzurindova akcelerácia a Ficovi lúpežníci
Čo je najhorším prekvapením členstva v Európskej únii? Eurofondy.
Niežeby to bola jediná oblasť, kde sme dopadli zle. Je to však oblasť, kde je asi najväčší rozdiel medzi naším potenciálom a reálnym výkonom. Zároveň sú to jediné podstatnejšie peniaze, ktoré idú do našej budúcnosti namiesto do spotreby.
Eurofondy nie sú zakliate a Poliaci či Íri neprišli na žiadny zázračný recept, ktorý by nám chýbal. Už aj my sme to raz vyskúšali.
Na jar 2003, len rok pred vstupom do Únie, to s našou pripravenosťou na využitie štrukturálnych fondov vyzeralo biedne. Keď som v novembri 2002 nastúpil na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, zistil som, že v celom rezorte ju majú na starosti šiesti ľudia.
Mali pripraviť rozdelenie, vyplatenie a kontrolu takmer pol miliardy eur. Kritická situácia bola viac-menej všade a hrozilo, že Slovensko v čase brutálnej rozpočtovej konsolidácie nebude môcť využiť peniaze „zadarmo “ len preto, že nebude pripravené.
Mikuláš Dzurinda dal vicepremiérovi pre európske záležitosti Pálovi Csákymu jasne najavo, že ak sa to stane, príde o funkciu nielen on. A Csáky, hoci nebol žiadny Elon Musk, začal používať jednoduché a účinné manažérske nástroje. Každý týždeň viedol poradu, kde museli všetci štátni tajomníci a generálni riaditelia hlásiť, ako sú na tom. Boli jasne stanovené ciele, ich dosiahnutie sa kontrolovalo a medzirezortné spory sa riešili priamo na mieste.
Slovensko svoje meškanie dobehlo. Bol vtedy eurofondový systém dokonalý? Ani trochu. Pointou je možnosť rýchlej zmeny k lepšiemu, keď sa z fondov stala politická priorita.
Takéto tempo nemohlo vydržať – stačilo by však, aby v ďalších rokoch aspoň mierne pokračovalo vylepšovanie systému. Namiesto toho nová vláda Smeru, SNS a HZDS uplatnila iný systém riadenia – bezostyšnými a neschopnými lúpežníkmi. Jeho výsledkom bol nástenkový tender, Tomanovej pseudosociálne podniky a množstvo ďalších káuz.
V rovnakom prístupe pokračovala druhá Ficova vláda po roku 2012. Hlavnou úlohou vysokopostavených eurofondových úradníkov prestala byť rýchla a zákonná distribúcia peňazí na vládou určené priority a transparentná súťaž. Novou misiou sa stalo zabezpečiť správne papiere pre to, čo rozhodli politici, dodávatelia a oligarchovia.
Lúpenie nakoniec narazilo. Európska komisia sa nehrnula do konfliktu s Ficom – nemala na to kapacity ani vôľu. Ako sa však hovorí: Čoho je veľa, toho je príliš.
