„Nemôžeš ho nechávať toľko na tom prse, veď ťa zničí!“ počúvam iba pár týždňov po tom, ako sa mi v januári narodil syn. Dojčím odušu, lebo to tak chcem a je to pre nás správne, no ešte stále to trochu bolí. Sťažujem sa, občas vrčím.
Dávam to zo seba von, hoci viem, že bolesť časom prejde. Potrebujem však pochopenie a povzbudenie alebo aspoň tichý súcit, no namiesto toho počúvam, čo robiť nemám.
Nech si natrénuje pľúcka!
Tak – je to tu. Mám syna. Som mama. A mamy, najmä tie čerstvé, vedia, že po akúkoľvek radu nemusia ísť ďaleko. Nemusia po ňu ísť vôbec, príde aj sama od seba. Zväčša vtedy, keď to najmenej potrebujú.
Som mama syna a odteraz ho nemám nosiť na rukách, lebo si zvykne, zaspávať bude sám vo vlastnej postieľke, v žiadnom prípade nie spolu s nami v posteli. Možno si pritom vykričí hlasivky, ale to nič, „natrénuje si pľúcka“.
A dojčenie? Do roka a dosť, lebo inak si bude určite pýtať ešte pred maturitou. Keď mu pôjdu zuby, žiadne upokojovanie a úľava od bolesti na matkinej hrudi, šup mu radšej na ďasná trocha citrónu alebo vína. Recepty starých materí sú naj.
Absurdnosti nad absurdnosti nad absurdnosti, výpočet je nekonečný. Ako ľudí, ktorí sú ochotní na počkanie chrliť nezmysly, ktoré veda dávno prekonala, ale považujú ich za ultimátnu výchovnú pravdu.
Som presvedčená, že každý rodič to niekedy zažil a ja som trochu dúfala, že k nim nebudem patriť. Neúspešne.
Nie, neužívam si to, vďaka za opýtanie (zápisky z materskej) Čítajte A nech neotravuje
Fascinujúce sú však dve veci – na prvých priečkach nevyžiadaných rodičovských a výchovných rád dlhodobo kraľujú tie, ktoré sa týkajú kontaktu s dieťaťom. Skrátka a dobre, nech ho nie je priveľa.
Príliš veľa nenosiť, príliš veľa nemojkať, príliš dlho nenechať visieť na prsníku. Ideálne, aby to dieťa vlastne priveľmi neotravovalo a nekomplikovalo nám život.
Pritom je to neodškriepiteľné – keby sa novopečení rodičia mali riadiť tým, čo im odporúčajú ich dobromyseľné mamy, babky, tety, strýkovia, svokry i cudzie osoby na ulici, ich deti by mali zarobené na „kvalitnú“ úzkostnú vzťahovú väzbu a nejakú tú emocionálnu traumičku. Nehovoriac o samotných matkách a otcoch a ich psychickej pohode.
Druhá fascinujúca vec je, že všetky matky, s ktorými som sa kedy rozprávala, počúvajú nevyžiadané odporúčania ako cez kopírak. Akoby tie dobromyseľné „radodajky“ (no nejde nevyhnutne len o ženy) navštevovali ten istý kurz nezmyslov, ktoré sa reprodukujú z generácie na generáciu.
