Autorka je spisovateľka
Veľmi dávno som prežila niekoľko týždňov v rodine na severe Španielska. Dom sa nachádzal na samote, navôkol len lúky a pasienky, domáci a ja.
Myslela som si, že nepracujú. Neopúšťali dom. Ona spievala so slúchadlami na ušiach, on presedel celé hodiny v podivuhodnej pozícii a ja som len tušila, že je to joga. No ukázalo sa, že predsa len pracujú.
Keď si pán prečítal dvoje či troje novín a magazínov, tvrdo zaspal. Uprostred dňa. Bez najmenších pochybností mi vysvetlil, že čítanie je práca ako každá iná, je vyčerpávajúca a musí si oddýchnuť.
V niektorý podvečer mi oznámili, nech sa vychystám, ideme do jeho kancelárie, má tam niečo na robote a potom vyrážame na návštevu. Riadil predajňu automobilovej značky, áno, chvíľu sme v tej miniatúrnej kancelárii postáli, zatiaľ čo on popodpisoval kôpku papierov, a vyrazili sme.
Na návštevu sme prišli hodinu pred polnocou a nikto nespal, ani deti. Začalo sa nosiť jedlo, oni medzi sebou debatovali, rozumela som každému piatemu slovu.
Po dvoch hodinách sme sa zodvihli a pán šoféroval dvesto kilometrov naspäť, akoby sa nechumelilo.
Krása povaľovania a družnosti
Nemala som poňatia o tom, že existujú monochromatické a polychromatické kultúry. Naša krajina je vraj monochromatická.
Monochromatici kladú veľký dôraz na čas. Polychromatická spoločnosť sa vyznačuje tým, že čas, naopak, nie je nadradený kultivovaniu vzťahov a povaľovaniu sa. Týmto príjemným fenoménom je zasiahnutý celý juh nášho kontinentu.
Tak ako sme netušili o polychromatickosti, neexistovala ani prokrastinácia. No v skutočnosti tu bola odjakživa. Celé moje detstvo bola jedna dlhá prokrastinácia. Nekonečné popoludnia s hlavou opretou o perinák, len tak sa dívať pred seba. Otočiť sa tvárou do steny, obkresľovať nechtami vzory na maľovke. Úplná absencia myšlienok a zajtrajšok v nedohľadne. Bola to nuda?
Prokrastinovali aj iní. Otec sedával v záhrade na obrátenom vedre a bez pohybu sa díval tu na repu, tu na malinčie. Motyky aj rýle ho volali, ale neodpovedal. Na všetko bol čas. Nijaká myšlienka nepredbiehala ďalšiu.
Prokrastinácia je odkladanie povinností na poslednú chvíľu a prekrastinácia je opačný prístup. Urobiť veci čo najskôr, hneď, okamžite, aby sme to už mali za sebou, bez ohľadu na kvalitu či efektívnosť.
Teória tvrdí, že my Slováci sme monochromatici. Dejiny a ľudia sa vyvíjajú, formuje nás príliš veľa premenných v príliš krátkom čase. Ak máme byť o šiestej ráno v práci, nebudeme otáľať, to je jasné. Dochvíľnosť je dôležitá – ale neskôr, v rámci samotného pracovného času, buďme úprimní, práce je vždy dosť, no nemusí byť všetko dokonalé ani dokonané.
Vynechajme výnimky v zdravotníctve, školstve či na železnici. Hoci v niektorých krajinách Strednej Ameriky vraj ani to neplatí, sprievodcovia tam údajne nemusia uvádzať presné časy príchodu a odchodu vlakov.
Krajiny s polychromatickou kultúrou majú vo svojich obyvateľoch zakódované tendencie družiť sa, byť menej zodpovední pri plnení úloh a dodržiavaní termínov. Čas jednoducho nie je taký dôležitý.
Uprednostňujú vzťahy a ich kultiváciu. Plánovanie schôdzky v Španielsku je preto iné ako plánovanie stretnutia v Nórsku.
Výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo, pribúda na oboch stranách. Cestovanie vlakom na Slovensku môže nepripravenému spôsobiť traumu a hyperkorektná Škandinávia tiež. Minulý rok som mala v Nórsku dohodnuté pohovory na konkrétny deň aj hodinu a opakovane nikto neprišiel, zato mi presne o jedenásť mesiacov poslali ospravedlňujúci mail.
Urobiť hneď alebo nechať na zajtra
Kde vznikajú tie stovky zábavných obrázkov – mémov? Nie, nie je to doma za kuchynským stolom. Rodia sa v kanceláriách korporátov, v kreslách zasadačiek.
Ešte pred desiatimi rokmi sa v médiách neobjavovali termíny, ktoré sú dnes denným chlebom zanieteného čitateľa – panické ataky, únavový syndróm, tetánia, úzkostné poruchy. Odpočiňme si pri tvorbe jednoduchého humoru v našich mobiloch, veď kedysi sme si na poradách namiesto poznámok kreslili čiary.
Nenahováram na menej disciplíny. Dodržiavanie pravidiel je nevyhnutné pre jednotlivca aj pre celok. Našťastie však máme schopnosť vydolovať zo seba zvyšky mladíckej nedbanlivosti, lebo chvíľami je to nevyhnutné.
Občas dlho sedím na balkóne, bez laptopu, bez knihy, bez ničoho, nemám dokonca ani kávu. Zabáram sa do kresla, vyložím si nohy a niekedy z toho prázdna, z ničoho nič, vyrazí nápad.
Nie vždy – niekedy. Lenže takéto povaľovanie si dávam len za odmenu. Už dávno nerobím veci na poslednú chvíľu, nikoho nikde nenechávam čakať. Ak sedím vo vlaku a začujem, že do vozňa vstúpil sprievodca, lístok mám pripravený a ruku natiahnutú, nech to trvá, koľko chce.
Domáce úlohy sme robili ráno namiesto raňajok a niekedy v škole. Keby som teraz bola dieťaťom, v tomto mentálnom nastavení by som ich mala hotové do hodiny po zadaní.
Rýchlo, lebo príde úzkosť
Nezdravo zodpovedný prístup v banálnych situáciách je blízky jedincovi, ktorý nevie narábať s časom. Má obavu, či všetko v pokoji stihne, má úzkosť zo stresu, keby to predsa len nevyšlo.
V tejto chvíli sa mi hodí spomenúť si, že moja mama chodila celé roky pešo do práce a pešo z práce. Tridsať minút tam a tridsať naspäť, a keď sa chystala na cestu domov, kľúč od bytu mala v ruke, len čo prešla bránou podniku.
To bola skutočná prekrastinácia. A teraz to mám aj ja.
Kde si, moje ľahkovážne, nezodpovedné detstvo, mysticky polychromatické a ležérne prokrastinujúce?
