Autor je komentátor portálu noviny.sk
V piatok uplynie rok od vymenovania vlády Roberta Fica, a hoci ho mnohí pozorovatelia politiky obviňujú z nedostatku záujmu o prácu, bol to veru dobrý rok. Slovenská republika sa takto rýchlo a zásadne nemenila od svojho vstupu do NATO a Európskej únie.
Nemožno opomenúť ani zásluhy Igora Matoviča, ktorý úspešne rozvrátil inštitúcie štátu i slovenskú spoločnosť, no jeho vláda generovala číry chaos bez akéhokoľvek uchopiteľného cieľa. Robert Fico odstraňuje demokraciu cieľavedomo, s jasným zámerom vybudovať autoritárske zriadenie podľa ruského modelu.
Niežeby Robert Fico nebol vopred jasne povedal, čo s krajinou zamýšľa, no až neúspešný pokus o atentát ho odbrzdil definitívne. Bol posledným krokom na tŕnistej ceste k mesiášstvu.
Po tom, ako v roku 2018 prišiel o všetku moc a znova ju, výhradne vlastnými silami, nadobudol, mu nakoniec siahli aj na život. Urobilo to z neho archetyp hrdinu, ktorý symbolicky zomrel, aby sa znovuzrodil sťa záchranca svojho ľudu, čo ho dovedie do studeného, no bezpečného náručia matičky Rusi.
Ten príbeh sa vám nemusí páčiť, ale nikto na Slovensku nemá silnejší. Robertovi Ficovi dnes nič nestojí v ceste, nezostali inštitúcie, ktoré by mu mohli či vôbec chceli klásť odpor.
Papierový štát
Jedna z mála vecí, ktoré zatiaľ vyzerajú ako ťažko prekonateľná prekážka, je ústava. Dokonca ani Robert Fico ju nemôže ignorovať, musí ju zložito obchádzať alebo v nej hľadať diery. Časom ju určite bude schopný podkopať (alebo vyhodiť do vzduchu), ale to je náročný projekt, ktorý môže trvať dlhšie než jedno volebné obdobie.
Ústavný súd, na rozdiel od zvyšku súdnictva, stále má istú odolnosť a jeho personálna obmena je frustrujúco pomalý proces, ktorý sa (legálne) nedá urýchliť.
