Ruskou agresiou voči Ukrajine sa nám nepochybne priam vnucujú otázky svetového poriadku, vzťahu demokracie a autokracie, Západu a Východu, Ruska a USA či NATO.
Aj tým, ktorí by najradšej zostali svojím uvažovaním len na vlastnej „roli dedičnej“. Ale ono to nejde, lebo nech sme ako malí, sme v strede Európy a tento stred bol vždy miestom, kde sa lámali veľmocenské záujmy.
Vzdorovať vieme
Bolo to tak aj v 18. a 19. storočí, lebo stredná Európa (vtedy sa do nej rátalo aj habsburské mocnárstvo a aj skoro 300 roztrúsených „nemeckých“ panstiev) bola vždy akýmsi „vyrovnávacím“ priestorom medzi záujmami britského, francúzskeho, pruského, ruského a otomanského impéria. A impériá to boli mocné, a tak sa „dejiny“ odohrávali vždy akosi bez nás, poza náš chrbát – rozhodovali tí mocní.
Pravda, tí, ktorí sa vedeli pohybovať v medzerách veľmocenských záujmov, ktorí boli vynachádzaví a osvojili si mnohé odysseovské prefíkanosti, vedeli aj túto svoju slabosť využiť. Navyše my Slováci sme mali tú odvahu, že sme sa z „ľudu“ chceli stať národom a štátom.
V podobe Česko-Slovenska a potom Slovenska sme to aj dokázali. Ale vždy sa nám to podarilo v zápase: vzopreli sme sa hlinkovsko-katolíckej túžbe ostať v Uhorsku a pridali sme sa k tvorbe republikánskeho Česko-Slovenska.
Ba vzopreli sme sa aj zasa hlinkovsko-ľudáckej kolaborácii s hitlerovským Nemeckom a národným povstaním sme sa zaradili medzi víťazné demokratické mocnosti.
Nemúdro sme podľahli stalinizácii, aj keď sme sa proti nej každých dvadsať rokov búrili a napokon sme sa Nežnou revolúciou pripojili k reštaurácii parlamentnej demokracie. (Aká irónia: revolúciou otvoriť priestor pre reštauráciu...) A v rámci tejto revolúcie sme si napokon vybojovali vlastnú štátnu samostatnosť: nekrvavou cestou dohôd a zákona – čo sa napríklad našim susedom na západnom Balkáne nepodarilo.
Impérium veľkého medveďa
Ruský nacionalizmus, ktorý v poslednej dekáde definitívne oživil imperiálne ambície tohto euroázijského medveďa, nás znova postavil pred existenčné otázky. Pred otázky, o ktorých sme si mysleli, že sú vstupom do Európskej únie definitívne minulosťou. Veď EÚ bola a je akýmsi prísľubom i projektom, že sa už imperiálne a nacionalistické ambície v tomto priestore neoživia, že sú zneutralizované a možno aj pochované.
Iste, neušli nám iredentistické snahy nášho južného suseda, jeho obsedantné oplakávanie minulosti, ktorá nikdy nebola, a trianonských rozhodnutí, ktoré z uhorského kráľovstva definitívne urobili Maďarsko.
Tým pozornejším neunikli ani poľské úsilia hrať vždy nejakú osobitnú geopolitiku hľadaním špeciálnych vzťahov s USA aj nad rámec NATO a EÚ. Ale to boli hry, ktoré až tak neprebúdzali existenčný pocit úzkosti. Až keď obávaná ruská armáda prekročila ukrajinské hranice a mierila na Kyjev.
Je iste životne dôležité pre Ukrajincov, že tento frontálny útok odrazili a hlavné mesto nepadlo. Lenže keby bola Ukrajina kapitulovala, ruské vojská sú na našej hranici. Ako by sme sa boli vyrovnali s touto novou realitou?
Premiérove reči a skutočné možnosti
Premiér sa v týchto dňoch v súvislosti so summitom EÚ, na ktorom sa zúčastnil aj ukrajinský prezident Zelenskyj, ku konfliktu vyjadruje. Ak teraz nechám bokom propagandistické fabulácie o vojne Západu proti Rusku, o vojnychtivých európskych lídroch, o podpore vzájomného vraždenia Slovanov - v jednej veci má pravdu: vojna sa musí skončiť nejakou dohodou. A podľa neho by túto dohodu mali urobiť „veľkí chlapci“, teda USA a Rusko.
