Autor je právnik Via Iuris
Tak ako sa nemecký zločin triasol pred Semirom Gherkanom a jeho v každej sérii novým partnerom ako úderkou na diaľniciach, tak sa slovenský právny poriadok trasie pred úderkou, ktorá sa prekrúžkovala do Národnej rady cez kandidátku Slovenskej národnej strany v zložení Adam Lučanský, Milan Garaj, Andrej Danko a Rudolf Huliak.
Nejednému právnikovi sa ježia chlpy, keď v parlamentnej tlači svietia tieto mená pri poslaneckom návrhu zákona.
Poslanecký návrh zákona je síce demokratický inštitút, ale zato výnimočne nebezpečný prostriedok, ako priniesť zlé zákony do života.
Tento spôsob zákonodarnej iniciatívy totiž obchádza všetky legislatívne zástavky, na ktorých by mal návrh zastať, aby výsledkom nebol iba produkt generátora náhodných myšlienok, ale legislatívny dokument, ktorý súvisí s ostatnými normami a prispieva k riešeniu spoločenského problému.
Úderka z kandidátky SNS však inú cestu ako poslanecký návrh využiť nemôže. Ich nápady v týchto návrhoch sú také nekvalitné, že by žiadnym medzirezortným pripomienkovým konaním prejsť nedokázali.
Neostáva im teda nič iné, ako zneužiť koaličnú zmluvu o podpore návrhoch poslancov vládnej koalície, aby presadili to, čo si doma predsavzali.
Jedným z mnohých príkladov tejto ich extrémnej aktivity je súčasný návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a čerstvý pozmeňujúci návrh predstavený v druhom čítaní z pera Adama Lučanského.
Otravná transparentnosť
Okrem už bežných porušení ústavy, ktorých sa svojím návrhom skupina poslancov domáha, medzi nimi napríklad obmedzenie prístupu k informáciám tým, že sa podmieni zaplatením úhrady mimo legitímnych dôvodov v čl. 26, ods. 4 ústavy, nacionalistická úderka prichádza s neobvyklým legislatívnym paškvilom.
Skupina poslancov sa rozhodla, že „otravnú“ požiadavku transparentnosti v demokratickom právnom štáte bude najjednoduchšie zrušiť.
Nikomu, kto v osobnom alebo profesijnom živote využil inštitút infožiadosti, netreba pripomínať, že bez práva na slobodný prístup k informáciám by bol štát horším spoločenstvom pre život.
Napriek tomu sa nacionalistická úderka rozhodla, že transparentnosti už bolo dosť. Na základe akejsi nereálnej predstavy „pozítívnej českej skúsenosti“ navrhli, že prístup k informáciám by mal byť zložitý, nepredvídateľný a najmä drahý pre tých, ktorí sa informácií domáhajú.
V prvom rade, nacionalisti nám nepredstavujú český návrh, ale nočnú moru svojvoľnosti a nejasnosti, za ktorú sa bude môcť verejná moc skrývať.
V druhom rade, vágny pojem „mimořádně rozsáhlého vyhledání informací“ spôsobil Čechom v praxi neistotu a svojvôľu orgánov, ktoré príležitostne podmieňujú sprístupnenie informácie sumami vo výške tisícok českých korún, aby žiadateľov odradili od uplatnenia ich ústavného práva.
Nacionalisti teda navrhli vložiť do nášho infozákona pojem z českého zákona – mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Nevyzbrojili ho však žiadnou definíciou, a preto bude tento nejasný pojem zraniteľný pre budúce zneužívanie a odopieranie poskytnutia vyžiadaných informácií.
Z tejto nejasnosti vyplýva arbitrárnosť určenia úhrady za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Z pojmu úhrada za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií je nemožné určiť, či ide o vynaložené náklady, správny poplatok, alebo náhradu straty času úradníka. To vyvoláva právnu neistotu ohľadne arbitrárnosti vypočítania tejto úhrady.
Nacionalisti argumentujúci „pozitívnou českou skúsenosťou“ by si mali prečítať, že česká úprava definuje toto plnenie, v nariadení vlády č. 173/2006 Sb, kým v nacionalistickom návrhu chýba akýkoľvek odkaz na zákonné stanovenie tejto „úhrady za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie“.
Problém namietaný právnikmi po prvom čítaní návrhu zákona, že navrhovaná úprava neobsahuje opravný prostriedok, sa úderka rozhodla vyriešiť vložením slova námietka.
Zákon č. 211/2000 Z. z. však nepozná inštitút námietky, ktorú navrhovatelia vkladajú ako opravný prostriedok voči oznámeniu o podmienení sprístupnenia informácie úhradou. Zákon tak nepozná ani postup, akým sa má orgán verejnej moci s nezákonným prostriedkom vyrovnať.
„Pozitívnou českou skúsenosťou“ motivovaní navrhovatelia by si mali byť vedomí skutočnosti, že v českej úprave je opravným prostriedkom sťažnosť, ktorej zákonnosť a postup sú v zákone definované.
„Pozitívne“ skúsenosti zo zahraničia radšej nepreberajte
Úplným vrcholom či skôr dnom (podľa uhla pohľadu) je nejasné, a najmä nespravodlivé stanovenie lehoty na podanie opravného prostriedku voči oznámeniu o podmienení sprístupnenia informácie úhradou.
Napriek deklarovanej motivácii navrhovateľov „pozitívnou“ českou skúsenosťou nacionalisti nečítali, že česká úprava dáva žiadateľovi tridsať dní, počas ktorých môže podať sťažnosť, ktorej zákonnosť je upravená v tom istom infozákone. Pre úhradu poplatku stanovuje český zákon lehotu šesťdesiat dní.
Návrh nacionalistov však dáva žiadateľovi na úhradu 7 (slovom sedem) dní, počas ktorých musí žiadateľ buď úhradu zaplatiť, alebo podať námietku, ktorej zákonnosť ani postup jej riešenia v zákone nie sú upravené.
Inak bude jeho žiadosť odložená. Je už len čerešničkou, že práve k problému krátkych lehôt pre uplatnenie práva sa opakovane vyjadrovali české súdy – najvyšší a ústavný – z dôvodu, že orgány verejnej moci nesmú šikanovať žiadateľov krátkymi lehotami či skrývaním sa za vágne ustanovenia.
Poslanci Lučanský, Garaj, Danko a Huliak by urobili národu najväčšiu službu, keby svoje poslanecké návrhy stiahli a vystavili ich radšej medzirezortnému pripomienkovému konaniu.
A ako majstri v nevyžiadaných radách pridávame ešte jednu úplne zdarma, a to aby sa táto úderka vyvarovala návrhov bez dostatočnej znalosti cudzej právnej úpravy a radšej sa nepúšťala do preberania „pozitívnych“ skúseností zo zahraničia bez pomoci právnikov.
