S blížiacim sa koncom októbra a výročím vzniku ČSR si možno spomenúť aj na veselý list, ktorý napísala vtedy čerstvá ministerka kultúry Martina Šimkovičová svojmu českému kolegovi Martinovi Baxovi.
Významne tým predĺžila život mnohým gramotným ľuďom, lebo žiadny človek nedokáže dať človeku toľko radosti z používania slovenského jazyka ako vybraní členovia a nominanti SNS. Rozmanitá zábava sa dá tvoriť spôsobom, že si jedinec sadne a vymýšľa, ale nechcené jazykové vtipy sú mimoriadne originálna kategória.
Zároveň stále platí „ako hovorí to slovenské či ako sa to hovorí“: človeka poznáš po reči. Tiež podozrivo funguje korelácia medzi úrovňou intelektu a mierou sebavedomia aj arogancie.
List Baxovi povedal o nastupujúcej ministerke všetko. Keď totiž súdny človek vie, že nevie písať, nerobí hanbu, ale zverí vec profesionálom.
Súdny človek totiž zverí profesionálom všetko, čo nevie robiť: od obnovy hradu Krásna Hôrka po posudzovanie umenia. Martina Šimkovičová nie.
Pri všetkej úcte
Kým z Andreja Danka vyteká životodarná tekutina každým dňom, stvorenia, ktoré navláčil do exekutívy, sa majú čulo k svetu a veselo deštruujú, čo sa dá. Martina Šimkovičová ešte prekonala všetky očakávania, ktoré v jej prípade určite neboli nízke.
Nielen autorka tohto textu, ale aj prezident Peter Pellegrini sa nazdával, že ministerka kultúry by mala skončiť ako prvá. Chyba.
Vyrábanie chaosu, brajgla, zmätkov a rozčuľovanie nevídaného počtu kultúrnych ľudí jediným mávnutím čarodejného prútika je nezmyselnou vojnou – ale nie pre každého a zjavne nie pre Roberta Fica.
