Skutočnosť, že Martina Šimkovičová sa o novele zákona o štátnom jazyku poradila s Györgyom Gyimesim, má výrazne upokojujúce účinky. Priam sedatívne. Kto chce, môže zopakovať premiérovu otázku, či „nám už fakt drbe v tej krajine?“, a slušnejší jedinci to môžu zhrnúť do vety „Nuda!“.
O ochrane štátneho jazyka bľabocú presne to isté čo pred pätnástimi rokmi významní vzdelanci Ján Slota, Anna Belousovová a Rafael Rafaj alebo inde v Európe naposledy Giorgia Meloniová.
Jazyk prežije aj bez ministerstva
Keby teraz ministerka aj so svojím šéfom skutočne tušili niečo o tom, ako funguje jazyk, našli by si zrejme iný ventil pre svoju xenofóbiu. Toto je len prezlečené „svoje si nedáme, cudzie nechceme“. A celkom neskrývaný pokus aplikovať svoju moc, koľko to len ide. („Novela má upevniť postavenie ministerstva kultúry ako správneho orgánu, aby mohlo vykonávať účinný štátny dohľad...“ napísala Šimkovičová na ruskej sociálnej sieti.)
Návrh novely zatiaľ nikto nevidel, ale ministerka uviedla tiež, že „primárnou úlohou je chrániť náš štátny jazyk“.
A v tejto súvislosti treba uviesť šokujúcu informáciu, že náš štátny jazyk na rozdiel od prírody nijakú ochranu nepotrebuje. Jeho existencia totiž vôbec nezávisí od postavičiek striedajúcich sa v politike a ani od ministerstva kultúry a prežil by aj to, keby sa peklo rozhodlo otvoriť jamu rovno na Námestí SNP a pohltiť nádhernú budovu zvanú aj Bankový palác.
Jazyk je komplexný a živý organizmus, ktorý sa nespráva podľa predstáv ministrov ani ministeriek kultúry, ale výlučne podľa potrieb svojich používateľov. Jediná činnosť, ktorou sa dá pozitívne podporovať, je vzdelávanie, čiže niečo, čomu pani doktorka liečebnej pedagogiky nevenuje pozornosť, lebo dávať pokuty je viac sexy (ak ste indivíduum s autoritatívnymi sklonmi).
Menučko v ohrození
Medzi podrobnosti, ktoré ministerka zatiaľ uviedla a o ktorých dúfa, že sa nebudú vytrhávať z kontextu, patria amerikanizmy a jedálne lístky. Veď dobre, tak ich do kontextu, naopak, zasaďme.
