Autorka je právnička, pôsobí v Ústave štátu a práva SAV
Náš predseda sa chystá na budúci rok do Moskvy na oslavu skončenia druhej svetovej vojny. Zaujímavé. Predsa len ide v stopách súdruha Stalina, ktorý si posunul dátum konca vojny o deň. Červená armáda predsa musela v Prahe zlikvidovať aj vojakov generála Vlasova, ktorí sa od júna 1941 vzdali nemeckej armáde. Vzdať sa nepriateľovi predsa súdruh Stalin zákonom zakázal a medzinárodný dohovor o zajatcoch Sovietsky zväz nepodpísal. Tak sa zo sovietskych zajatcov stali nepriatelia vlasti.
Tak nech sa Robert Fico v Moskve nepomýli a zistí si vopred, či aj za týchto môže utrieť slzu. Za Gorbačovovej perestrojky to už platilo, ale v Rusku človek nikdy nevie. V súčasnosti by sa to azda dalo poznať podľa okien od prvého poschodia.
Tukov prejav v sneme
Slovensko malo (a má) s Ruskom problém. Známejší slovenskí komunisti chodili už v rokoch pred československo-sovietskou zmluvou do Prahy na vodkové posedenie k „úradujúcim sovietskym súdruhom“.
Stávalo sa, že nie vždy prišli k pôvodnému osadenstvu. Stávalo sa, že o tých, ktorí išli na zavolanie späť do Moskvy, sa dozvedeli, že to boli zradcovia. To však bolo v Európe známe. Politická reprezentácia západoeurópskych a stredoeurópskych štátov s tým mala určité problémy.
Od roku 1939 to postihlo i novú slovenskú politickú reprezentáciu. V marci 1939 bol vyhlásený slovenský štát a okrem Nemecka, ktorý ho „garantoval“, bolo treba nadviazať diplomatické styky.
Potom, ako snem zvolil 26. októbra 1939 Jozefa Tisa za prezidenta, predsedom vlády sa stal Vojtech Tuka. Pri jeho prejave 30. novembra 1939 v rozprave o vládnom vyhlásení určite niektorí poslanci stratili reč.
