Autor je analytik, v minulosti pracoval v Kancelárii predsedu vlády SR. Text predstavuje súkromný názor
Tohtoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu udelili Daronovi Acemogluovi, Simonovi Johnsonovi a Jamesovi Robinsonovi. Vzhľadom na dosah ich publikácií sa to očakávalo už niekoľko rokov, ale aj napriek tomu v kruhoch ekonómov a spoločenských vedcov cena vyvolala značnú debatu a pohoršenie.
Hlavnou témou výskumu Acemoglua, Johnsona a Robinsona – alebo, ako sa pre mimoriadne množstvo spoločných publikácií označujú, AJR – je, prečo niektoré národy prosperujú, kým iné uviazli v chudobe. Prečo niektoré mestá a miesta s podobnými geografickými podmienkami, len delené arbitrárnou hranicou štátov, dokážu mať niekoľkonásobné rozdiely v príjmoch, teda aj v kvalite života.
AJR sú kľúčovými predstaviteľmi školy takzvanej novej inštitucionálnej ekonómie a základom ich argumentu je, že kľúčom k prosperite sú správne inštitúcie – zákony, normy, tradície alebo, ako sa niekedy hovorí, „pravidlá hry“.
Takzvané inkluzívne inštitúcie podporujú širšiu spoluúčasť na ekonomickej aktivite, kým „extraktívne“ alebo „vylučujúce“ inštitúcie koncentrujú ekonomickú a politickú moc v rukách malej skupiny.
Krajiny s inkluzívnymi inštitúciami sú všeobecne bohatšie než tie, kde dominujú extraktívne, a veľká časť výskumu AJR sa venuje tomu, ako tieto inštitúcie historicky vznikali, ako fungujú a či vplývajú na rôzne trajektórie rozvoja krajín.
Sprofanovaný termín
Inštitucionálna teória v podaní AJR má niekoľko problémov.
